Diagnóza: minulosť stále prítomná alebo Česť ich práci!

Oslavy okrúhlych výročí sú hlúposť. Považujem za istý alibizmus prikladať väčší či menší dôraz pripomienke udalosti len preto, že od nej uplynulo pekné, zaokrúhlené číslo s nulou či päťkou na konci. Akoby všetky ostatné výročia boli pominuteľné, v televíznych novinách a možno v nejakom nebulvárnom denníku sa objaví „pripomíname si dvanáste výročie“ a koniec, zatiaľčo tak ako minulý rok pri štyridsiatom výročí Augustovej okupácie, tak aj tento rok pri dvadsiatom výročí Nežnej revolúcie, sa po celý rok o ničom inom nehovorí, nepíše a nenakrúca. Predtým a potom, opäť len nutné zmienky. S pozostatkami minulej doby a následkov zmeny režimu sa predsa potýkame denne, či už sa nás dotýkajú priamo alebo len sprostredkovane.

Diskusie na túto tému často prebiehajú jednostranne, medzi pamätníkmi, z ktorých sa stáva akási uzavretá kolónia, do ktorej sa nedostane nikto, kto „to nemôže pochopiť, keď to neprežil!“ A tak sa dnešná spoločnosť dostáva do začarovaného medzigeneračného kruhu otázok a výčitiek. Mladšia generácia potomkov sa neustále „pýta“ a pamätníci „len“ odpovedajú ale (žiaľ) bez snahy o ďalší pokus o vysvetlenie alebo náhľadu na konkrétny problém (či už ide o 17. november 1989 alebo inú dôležitú udalosť našich dejín) z oboch strán. Vraciame sa opäť k polemike o nutnosti osobnej skúsenosti, do akej miery je táto skúsenosť potrebná, hodnotná a samozrejme aj objektívna. Minulosť už nikdy nezažijeme, stáva sa súčasťou histórie a ponúka každému rovnaké možnosti na to, aby ju prijal či odmietol, vyrovnával sa s ňou či ju vymazal.

Inscenácia Osobní anamnéza1 je z tohto hľadiska pozoruhodným divadelným činom, pretože sa pokúša posunúť hranice zastaralého myslenia o uchopení minulosti, rozbíja skamenelé predstavy o dnešnej mladej generácii a jej postoji k revolúcii a k dejinám krajiny a napokon rozvíja zaujímavý generačný, umelecký a historicko-faktografický dialóg, ktorého podnety a závery sa môžu stať ďalším článkom v spoločenskej diskusii.

Osobní anamnéza je súčasťou projektu Cirkus totality2, ktorého ďalšími časťami sú napríklad výstavy (Kalendárium totality), publikácie (Věčné časy) alebo nové prístupy k vzdelávaniu mládeže v oblasti dejín minulého režimu (Metodické listy). Niet pochýb, že ide o činnosť, ktorá má význam nielen v oboznamovaní najmladších generácií ale aj v rámci prepájania dvoch brehov, „tých, ktorí to zažili, a tých ostatných“.

Mladá režisérka, absolventka réžie na KALD DAMU vytvorila koncept pre inscenáciu, ktorú možno zaradiť do okruhu tzv. dokumentárneho divadla3, ale čo je oveľa podstatnejšie, do procesu aktívne (individuálnym „mini-výskumom“, vlastným iniciatívnym prístupom) zapojila všetkých spolutvorcov, predovšetkým hercov a herečky. Dlhodobá príprava, podrobné študovanie materiálov, spolupráca s orálnymi historikmi, rozhovory s pamätníkmi, rodinnými príslušníkmi, pedagógmi ale aj odborníkmi, ktoré sú ďalej spracované samotnými protagonistami a prenesené do jednotného umeleckého celku, vypovedajú o potenciáli a snahe všetkých zúčastnených podať, dôveryhodný ale hlavne iný4, rovnako dôležitý pohľad. Vďaka takémuto prístupu sa otvorili možnosti vnímania minulosti a inscenácia v prvom rade vypovedá o jednom zásadnom fakte, a síce že, doba sa podísala na každom, kto v nej žil či už päť alebo dvadsať rokov. Ako napovie podtitul inscenácie (V roce 1989 mi bylo pět let... jako by se to zastavilo o moji kůži.), herci a herečky a napokon i sama režisérka sú generáciou, ktorá bola príliš mladá na to, aby v danej dobe vnímala novembrové udalosti, ale dnes je dostatočne zrelá, aby k nim dokázala zaujať názor.

Náš dnešní způsob myšlení a chování je ovliv-něn událostmi, které se staly před více než šedesáti lety, ještě dříve, než se narodili naši rodiče.“ (Yael Ronenová)

Azda zámerne autori a autorky nepodsúvajú vlastné hodnotiace stanoviská, súdy či jednoznačné postoje, práve naopak, otvárajú široké spektrum uh-lov svojho pohľadu, ktoré sú ovplyvnené ich vtedajším vekom, rodinnou situáciou, ale aj dnešnými názormi a životnými skúsenosťami. Nejde o jednorázové a konečné riešenie minulosti, práve naopak, inscenácia poukazuje na zložitosť, ktorú nemožno zľahčovať okamžitým škatuľkovaním masy ale vnímať individualitu človeka v systéme deštruktívneho kolektívu.

Herci a herečky z Čiech, Slovenska a Poľska vystupujú sami a samé za seba, hovoria svojím rodným jazykom – ide teda o multikultúrny dialóg s rovnakými tematickými východiskami, prinášajú na javisko vlastné autentické zážitky, prvotné asociácie s dobou socializmu, ktoré sú umelecky a literárne pretvorené do samostatných celkov, monológov (ktoré majú často náznak kratučkej monodrámy) či dialógov, a prerušované, respektíve striedané s projekciou záberov rozhovorov s rodinnými príslušníkmi na témy, ktoré sú stále pretriasanými - členstvo v strane, emigrácia a jej dôsledky, fenomén slobodnej matky, nánosy spoločenskej pretvárky. Výsledkom takého tvorivého prístupu je medzigeneračná konfrontácia názorov, skúseností ale aj slobodného narábania s nimi. Osobným vkladom a zverejňovaním skúseností a zážitkov vlastných rodín nadobúdajú jednotlivé výpovede doslova intímny charakter, napriek tomu, že ide o zdanlivo detsky naivný pohľad sprostredkovaný čiastočnou štylizáciou do detskej mentality, osobitej rétoriky, ktorá sa ale strieda s racionálnym a zrelým prejavom. Práve naopak, inscenácia zdôrazňuje, že i z detského aspektu sa dá vnímať situácia rovnako vážne, len s dôrazom na iné priority. V tomto smere môže apelovať práve na akúsi nezaujatosť, odstup a istú dávku objektivity, ktoré mladšej generácii zostali, pretože „vtedy“ jej príslušníci boli deťmi a nemuseli zaujať konkrétne stanovisko. To ale neznamená, že sú nimi stále a budú sa pridŕžať naivity alebo alibizmu.

Herci a herečky dokázali charakterizovať svoje dnešné dospelé životné požiadavky ako potrebu slobo-dy, sebarealizácie a viery v samého a samú seba, teda akoby opozitá k dobe minulej, pričom ale každý a každá vychádzajú z rozdielnych konkrétnych zdrojov alebo zá-žitkov. Dôležité je, že postupne prichádzajú k podobným záverom, že si jednoducho uvedomujú negatíva minulé-ho politického režimu ale aj ich pozostatky a dopady pre súčasnosť. Dokážu sprostredkovať divákom generačnú výpoveď o tom, ako to bolo, a o tom, ako je to dnes a čo sa vlastne (ne)zmenilo. Pracujú s jednoduchými flos-kulami, frázami, stereotypnými a zažitými predstavami na spôsob brainstormingu, ktoré pretavujú a začleňujú do nových súvislostí a kontextov, ktoré sú ale blízke ich vlastným spomienkam. Vznikajú dialógy na rôznych úrovniach, ktoré sa formálne odlišujú ale ich zámerom je akoby sprostredkovať autenticitu hereckého prejavu a súčasne aj reálnu váhu výpovede. Prispôsobovaním a invenciou dokážu textový materiál využiť vo svoj pro-spech, podať plnohodnotné a svojské vysvetlenie, ktoré je vďaka svojej jednoduchosti ihneď zrozumiteľné i divákom. Forma v tomto prípade kolíše na hranici experimentálneho prístupu a miestami sa jedná o snahu zaujať prvotným efektom na úkor obsahu avšak iba do tej miery, aby zostala váha výpovede dostatočne uchopiteľná.

Pohrávanie sa s formou, inšpirácia vypočúvaniami, nezmyselnými procesmi, každodennou konverzáciou ale aj nachádzanie ich odrazov v dnešnej spoločnosti, predovšetkým v hyenizme médií, jej posúvanie do absurdnej a parodickej roviny, dodávajú celkovej koncepcii originalitu sú ale prostriedkom, nie účelom, ktorý by zľahčoval apelatívnosť a vážnosť. Herci a herečky prejavujú a schopnosti nielen v rámci vlastných hereckých, fyzických dispozícií, ale aj ako intelektuálne bytosti, prezentujú vlastné názormi, ktoré sa spolu s ich výskumným vkladom vo výsledku odrážajú. Presnými prechodmi a zmenami polôh podľa dramatickej situácie (režisérka ich vybudovala na pozadí dokumentárnosti divadelného materiálu) a miestami dokonalou štylizáciou, orientáciou a využitím priestoru pre vyjadrenie myšli-enky a rešpektovaním partnera , upúšťajú od egoistickej sebaprezentácie a stávajú sa spolutvorcami kolektívneho diela, pričom však ani neodsúvajú vlastnú individualitu.

Pohybová súčasť, hudba, kostýmy či scéno-grafia, sú v súlade s režijno-dramaturgickou koncepciou, nesú náznaky minulosti, ale sú pretkané dneškom, tvoria akúsi zmes prehnanej snahy o zachytenie stôp minulosti (typické módne kúsky 80. rokov-volány, biele pančuchy, čelenky, blúzky, výrazné líčenie, ktoré vytvára dojem masky, scéna pozostávajúca zo starej „socíkovskej“ pohovky v strede scény, skladačky lego a legendárne céčka rozhádzané na kope) a moderných inscenačných a technických prostriedkov (tanečná zložka je postavená na tematických pohybových improvizáciách, nejde o jednotnú a vopred vymyslenú choreografiu ale o hľadanie vyjadrenia téz scenára pohybom, hudobná stránka pred-stavuje autorskú hudobnú koláž, súčasťou javiskového priestoru je i šikmá plošina v pravej časti scény, na ktorú sa projekciou premietajú audiovizuálne záznamy rozhovorov s rodičmi a ktoré môžu herci a herečky ľubovoľne zastaviť, posunúť, vrátiť, čím dochádza ku gradácii konkrétnych situácií alebo zdôraznenia výpovede). V komor-nom priestore ide o veľmi úzky kontakt s divákom, niek-toré scény hrajú herci doslova divákovi do tváre a tým sa na jednej strane zmenšuje vzdialenosť a (bezpečná) nezaujatosť hľadiska ale bez zbytočného iritovania divákovej mysle alebo násilného vťahovania ho do diania na javisku. Miestami sa však popisnosti nevyhnú ani herci ani scénografia, či už prvoplánovými (očakávanými) replikami, zautomatizovanými pohybmi či naučenými hlasovými polohami a gestami, retro-rekvizitami, ktoré sú viac úsmevné ako účelné. V tej chvíli nadobúda dramatická situácia zbytočne naratívny a zovšeobecňujúci charakter, neprináša podnet na zamyslenie a stráca sa aura relatívnosti, ktorú je nutné si zachovať.

Inscenácia Osobní anamnéza je v istom zmysle manifestom jednej formujúcej sa generácie s vlast-ným umeleckým ale aj životným názorom, je to doku-mentárne divadlo, v ktorom neabsentujú ani politické, respektíve ideové stanoviská, ani reakcie na ne. Ide v nej o snahu tvorcov zaujať konkrétny postoj k minulosti, v ktorej sa narodili a v ktorej žili a ktorá sa vystriedala so súčasnoťou, akoby cítili, že sa vlastne stále dotýkajú oboch strán. Je akýmsi doslova hmatateľným dôkazom, že dvadsať rokov je v skutočnosti doba veľmi krátka a už vôbec nie dávna na to, aby zostala zanedbateľne visieť vo vákuu našej ignorácie.

 

1 Rozpamätúvanie, spomínanie, zistenie zdravotného stavu. (cit. podľa Ivanová-Šalingová, M., Maníková, Z. Slovník cudzích slov A/Z. Bratislava: SPN, 1990, 943s. ISBN 80-08-00006-6.) V tomto prípade otváranie pamäťových stôp tvorcov inscenácie, ich prepájanie so spomienkami a skúsenosťami ich príbuzných alebo stanovenie diagnózy - dieťa revolúcie, t.j. v doslovnom (v čase revolúcie boli naozaj deťmi) i prenesenom zmysle (stali sa dedičmi téz, požiadaviek a vyhlásení aj s ich dôsledkami, ktoré so sebou zmena režimu priniesla).

Organizuje ho Opona, o.p.s., spoločnosť, ktorá vznikla z iniciatívy mladých ľudí, ktorí si chcú dôstojne pripomenúť výročie pádu železnej opony.

Divadlo, ktoré ako vlastný text používa iba dokumenty a autentické pramene, vybrané a „zmontované“ v súlade so sociálno-politickou tézou dramatika. (cit. Podľa Pavis, Patrice. Divadelný slovník. Preložili prof. PhDr. Soňa Šimková, CSc a PhDr. Elena Flašková. Bratislava: Divadelný ústav, 2004. 542s. ISBN 80 – 88987 – 24 – 5). Dokumentárne divadlo dokáže, tak ako je to v prípade inscenácie Osobní anamnéza, prepojiť životnú realitu s realitou divadelnou: autentické výpovede vytvárajú v hraniciach divadelných možností nový pohľad a možnosť iného uchopenia skutočnosti.

Inakosť vnímam v rámci prístupu v spracovaní dobových reálií, osobných výpovedí a detských spomienok tvorcov, pričom došlo na jednej strane k symbióze a na druhej strane k priesečníku dvoch rozdielnych pohľadov. 

Petra Tejnorová: Osobní anamnéza
Koncept a režie:
Petra Tejnorová

Dramaturgie: Martina Musilová
Kostýmy:
Marie Černíková
Hudba a sound design: Jan Burian
Interaktivní design:
Jonáš Strouhal

Light design: Antonín Šilar, Patrik Sedlák, Šimon Krejčí
Pohybová a choreografická spolupráce: Lucia Kašiarová
Překladatelská a literární spolupráce: Bára Gregorová
Hrají: Maja Danadová, Daria Iwan, Veduna Štíchová, Ondřej Bauer, Jakub Gottwald, Václav Jelínek, Petr Vančura.
Premiéra 23. března 2009 v Roxy/NoD, Praha.