Lucia Lejková
Margareta Cvečková

Moskovské dokumentárne divadlo Teatr.doc vzniklo v roku 2002 ako mimovládny neziskový projekt, ktorý funguje zväčša na dobrovoľníckej aktivite svojich členov. Umelci z Teatr.doc tvoria spoločensky angažované divadlo, ktoré reaguje na výsostne aktuálne témy volajúce po umeleckom spracovaní. Prostredníctvom divadla sa pokúšajú o atak na ľudské vedomie a svedomie, vyjadrujú sa k problémom, ktoré spoločnosť nedostatočne rieši alebo na ne nereaguje. Takouto je aj inscenácia Dvaja v Tvojom dome, s ktorou Teatr.doc hosťovalo v divadle Archa. Autorka hry Jelena Greminová spracúva udalosti po skončení prezidentských volieb 2010 v súčasnom Bie-lorusku, kedy bol opozičný kandidát na prezidenta, básnik a spisovateľ Vladimir Neklajev, zatknutý a odsúdený na domáce väzenie, než bude zahájený súdny proces.

Dvaja v Tvojom dome je sondou do núteného spolužitia Vladimira Neklajeva, jeho ženy a agentov bieloruskej KGB v priestore jedného dvojizbového bytu. Dianie v byte sa vinie ako reťazec viacerých mikrosituácií, ktoré sú takmer modelové. Každý výstup má svoj názov, ktorý sa premieta nad javisko a divák takmer dopredu vie, čo sa najbližších pár minút bude na javisku diať. Atmosféra neslobody vo vlastnom byte je dokonalou paralelou neslobody vo vlastnom štáte, ktorú hlavné postavy, manželia Neklajevovci, zažívajú. Odopretie súkromia štátnou mocou pomaly stráca svoj monštrózny charakter a mení sa na realitu, ktorá je paradoxne vtipnejšia a zábavnejšia, než by divák očakával. Vladimir Neklajev (Maxim Kuročkin) prijíma nútené domáce väzenie s pokorou, až rezignovane. Prítomnosť agentov KGB v jeho byte je preňho znesiteľnejšia ako pobyt v reálnom väzení. Pre jeho ženu Oľgu (Irina Savickovová) je však nútené spolužitie s agentami výzvou na malú vojnu, ktorá je prejavom principiálneho odporu voči nezmyselnému nariadeniu, voči “votrelcom” do súkromia, voči totalitnému režimu. Oľga núti agentov sledovať seriály (inscenátori pre potreby hosťovania prispôsobili túto časť českým reáliám – Oľga pozerá Arabelu, spomína sa aj český futbal) práve vtedy, keď chcú pozerať futbal, keď ju žiadajú o stíšenie neznestieľného ruského blues, schválne ho dá o čosi hlasnejšie. No aj keď v amoku porozbíja taniere v snahe donútiť agentov odísť, jej súkromné boje ostávajú iba výkrikom bez odozvy.

Pri písaní hry Jelena Greminová vychádzala z reálnych rozhovorov, ktoré inscenátori viedli s Vladimirom Neklajevom, jeho ženou a bývalými členmi bieloruskej KGB, ktorí kedysi pracovali na prípadoch domáceho väzenia (agenti, ktorí strážili Neklajeva, rozhovor odmietli). Situácia Neklajevovcov a agentov je ako vystrihnutá z absurdnej drámy, kde postavy nevedia a nechcú nájsť spoločnú reč, hoci sú uvrhnutí do priestoru bez možnosti úniku. V byte odsúdeného spisovateľa sa striedajú dohromady traja agenti (Oleg Kamenšikov, Alexej Maslodudov, Sergej Ovčinnikov), typovo jasne rozdelení na bezohľadného bezkrkého svalnáča, “parťáka”, ktorý sa snaží o priateľský kontakt a zbabelca, ktorý by sám Neklajeva volil, keby sa nebál. Agenti byt neopúšťajú, celý čas ostávajú a strážia. Aktívnu pozíciu majú len na začiatku väzby, keď “odsúdeným” prečítajú všetky zákazy a nariadenia, ktoré domáce väzenie obnáša. Po jej splnení už iba ako strážni psi striehnu, zaberajú priestor a kazia vzduch.

Na javisku nie je zhola nič okrem niekoľkých stoličiek obrátených do hľadiska a plátna - zadného horizontu, ktoré je detailným a presným náčrtom bytu Neklajevovcov. Rozmiestnením stoličiek vytvoril režisér Talgat Batalov pred plátnom tri pomyselné izby bytu, v ktorých sa postavy rôzne preskupujú. Všetka akcia sa deje medzi hercami, ktorých ale ani nepovažujeme za hercov, skôr za médiá, snažiace sa tlmočiť nebezpečný odkaz o strate slobody. Agentov KGB charakterizuje Batalov ako cvičené opice bez výraznejšieho vlastného názoru. Strážia, lebo tak káže poriadok, sedia a čakajú, lebo tak káže poriadok, zakazujú Neklajevovi telefonovať, lebo tak káže poriadok, dokonca pri výmene zmeny dodržiavajú akýsi komický rituálny tanec prezúvania sa do domácich papúč. V závere Neklajev vyviazne “iba” s dvojročnou podmienkou a odkladom trestu, a agenti musia opustiť byt. Moment pred ich odchodom je pre Neklajevovu ženu priestorom aspoň na minimálnu satisfakciu, a preto im rozkáže upratať po sebe. Inscenácia končí rituálnym tancom, či skôr striptízom troch agentov v rytme tanečnej skladby Satisfaction (Benny Benassi). Pôvodný videoklip k Satisfaction je prehliadkou detailných záberov na vyzývavé ľahké slečny s ťažkými pracovnými nástrojmi, hudba je agresívna – metafora s agentami KGB, ktorí si popri tanci rozotierajú po telách penu a rozhadzujú ju naokolo, je čitateľná. Agenti sú prostitútkami, ktoré strácajú vlastnú hrdosť a osobnosť v službách režimu, a vo výraznom kontraste k Neklajevovcom predávajú svoje vlastné „ja” za cenu pohodlia konformizmu. Po tanci agentov zostáva v byte ešte väčší neporiadok ako predtým. KGB s Neklajevovcami neskončila.