(2. poschodie, katedra. kokosové sušienky. najprv si nedám, aby som nemala plné ústa, pýtam sa.)

Čo považujete za najdôležitejšie vlastnosti a schopnosti, ktoré by mal mať divadelný kritik/teoretik?

Podľa mňa by mal byť pracovitý, skromný, pokorný, zvedavý, učenlivý, nespokojný so sebou, trpezlivý, sebakritický. Je dôležité aj to, aby sa vedel poučiť z vlastných chýb (a to všetko aj v ženskom rode). A mal by mať aj veľa šťastia.

Šťastia?

Môže sa stať, že človek na sebe tvrdo pracuje a úspech aj tak nemusí prísť... V každej takejto profesii – v umení, v humanitných vedách, ale vlastne to asi platí plošne – musíte mať trochu šťastia na ľudí a takpovediac byť v správnom čase na správnom mieste.

Ako sa snažíte tieto schopnosti podporovať v rámci vašej výučby, resp. práce na seminároch?

Používam prostriedky, ktoré som zažila počas svojho štúdia a ktoré fungovali na mňa – vyznávam metódu cukru a biču. Verím v to, že čím skôr sa začne s „drezúrou“ a drilom, kde si študenti musia prejsť prvými skúsenosťami s rôznymi typmi prác, osvoja si návyk nárazového písania (z večera do rána), prelúskajú sa aj nezaujímavými alebo nekvalitnými textami, tým je to pre nich neskôr jednoduchšie. Preto na nich kladiem vysoké nároky už v prvom/druhom ročníku v seminároch a pri záverečných prácach. Myslím si, že je to príprava minimálne na diplomovú prácu – či už bakalársku, alebo magisterskú. Tá sa nenapíše zo dňa na deň a keď nemáte systém práce, tak to ide veľmi stuha a nie ste schopná triediť myšlienky, kriticky nazerať na veci, obzvlášť ak má byť cieľom odborný text. Základné motto študentov, nádejných teatrológov, kritikov, teoretikov (ale v zásade aj profesionálov) by malo byť „neuspokojiť sa s prvou verziou!“

Pôsobíte v súčasnosti iba ako pedagogička, alebo sa aj aktívne zapájate do diania na poli divadelnej kritiky/teórie? Je podľa vás dôležité pôsobiť v oboch sférach (pedagogickej aj profesionálnej)?

Je to naša prvoradá povinnosť ako pedagógov. Prostredníctvom praxe a sledovania toho, čo sa deje v divadle, sa sami učíme a potom niečo môžeme odovzdávať ďalej. Je ťažké dospieť k rovnováhe medzi pedagogickou a vedeckou alebo publicistickou praxou, minimálne mojím cieľom ale je tieto dva póly skĺbiť a predať študentom maximum pre ich ďalší rozvoj, záujem o divadlo a spoločný dialóg o umení. Rada sa s nimi konfrontujem a myslím, že sa od nich dá veľa naučiť, ak s nimi dokážete viesť diskusiu a prijímate ich názory a podnety, ale zároveň s nimi polemizujete. Vzdať sa výskumu ale nechcem, lebo to je to, čo som vždy chcela robiť.

Okrem KTK na DAMU sa v Prahe dá divadlo z teoretického hľadiska študovať aj na Katedre divadelní vědy Filozofickej fakulty UK. Aký je rozdiel medzi týmito katedrami?

Rozdiel je hlavne v počte študentov a to je zásadná vec napríklad v rámci individuálneho prístupu pri výučbe. Naša katedra myslím ponúka možnosť sledovať vývoj poslucháčov od prvého ročníka, vidieť, k čomu inklinujú, a podporiť ich v tom. Na druhej strane univerzita je stále zárukou prestíže. Až v Prahe som si uvedomila, ako sa dbá na to, z akej ste inštitúcie: či študujete univerzitu alebo umeleckú školu. Na Slovensku je jediná katedra divadelnej vedy na VŠMU, brala som teda úplne prirodzene, že na túto školu patrí takáto katedra. Úspechy niektorých poslucháčov alebo absolventov divadelnej vedy z univerzít ale potvrdzujú, že aj bez zázemia umeleckej školy je možné dosiahnuť významné výsledky a stať sa prínosnými na poli súčasnej teatrológie.

 

Takže podľa vás sú absolventi KTK a Divadelnej vedy FF UK „na rovnakej štartovacej čiare“?

Áno, ale vždy je to individuálne, záleží na tom ktorom človeku, do akej miery sa chce učiť nové veci, nakoľko je schopný si zo štúdia zobrať čo najviac a využiť tieto poznatky v praxi. Samozrejme nemôžeme porovnávať študijné programy, pretože sú odlišné. Divadelná veda na filozofických fakultách je viac zameraná na dejiny divadla a teoretické koncepty, má menej priestoru pre výučbu kritiky (ale súčasne sa sami študenti snažia o kritickú prax, či už formou elektronických periodík alebo blogov), naša katedra na rozvoj kritického myslenia dbá v mimoriadnej miere. Je to prirodzené nastavenie a nemyslím si, že by to jednu alebo druhú skupinu znevýhodňovalo. Podmienky majú rovnaké, možnosti vždy sú, je len na študentoch, ako ich využijú. Je dobré (dnes priam nevyhnutné), keď sa začínajúci autori profesijne profilujú už počas štúdia. Nestane sa potom, že prídu do praxe s diplomom v ruke a nik sa za nimi ani neohliadne.

Na KTK pôsobíte už asi sedem rokov. Máte pocit, že katedra sa vyvíja, mení, je flexibilná?

Myslím, že katedra sa vyvíja tým, že sleduje aspekty, ktoré sa zákonite do divadelnej vedy, performatívnych a kultúrnych štúdií dostávajú ako integrálna súčasť, či už je to sociológia, film, estetika, filozofia. Snaží sa vnímať súčasnú dobu, ktorá samozrejme nedovoľuje, aby každý absolvent bol divadelný vedec, kritik alebo teoretik. Rozhliada sa a ponúka študentom interdisciplinárne možnosti. Poskytuje im vedomosti, ktoré im môžu otvoriť nové obzory, donútiť alebo doviesť ich k inému uvažovaniu o divadle a umení, mimo zavedených štruktúr, k čomu pomáhajú aj predmety zamerané vyslovene prakticky. Stálo by za to, aby sa otvorilo viac možností v praxi, stáže v televízii, v rozhlase, o čo sa od minulého akademického roka snažíme, verím, že sa to rozbehne ešte viac. Ponuka je bohatá, skôr mi chýba dopyt zo strany študentov. Deje sa veľa zaujímavých vecí, na ktoré oni sami podľa môjho názoru príliš nereagujú.

Máte na mysli predmety alebo aj mimoškolské akcie?

Celkovo – divadelný a kultúrny život. Mám pocit, že študenti sú rezistentní voči tomu, čo sa deje v súčasnej kultúre a nemyslím iba českú, ale aj európsku, nehľadiac na to, že mnohí nie sú schopní aspoň v obrysoch sledovať európske divadlo – čo je obrovská škoda.

Vadí mi, keď študenti nielen našej katedry, ale celej fakulty v magisterskom stupni nepoznajú mená ako je napr. Krzysztof Warlikowski, Jan Klata alebo Viktor Bodó – to je podľa mňa veľká ignorácia súčasného divadla, nehovoriac o tom, že nie sú často krát schopní vnímať súvislosti vývoja druhej polovice 20. storočia a jeho reflexiu v súčasnom divadle. Ale to nie je chyba katedier alebo pedagógov, je to chyba študentov, ich nezáujmu a ich neschopnosti kritického úsudku, ktorý spočíva buď v absolútnom prijatí alebo odmietnutí často na základe jednorázovej skúsenosti. Typickým príkladom je fakt, že mnohí rezignujú na sledovanie mimopražského divadla, ignorujú rôznorodosť divadelných foriem a žánrov, ktorými je súčasné divadlo presýtené. A to nie je pre študentov divadelnej fakulty najlepšia vizitka.

Ako hodnotíte súčasný stav časopisu Hybris? Považujete túto formu výstupu za adekvátny spôsob prípravy študentov do praxe?

To je pre mňa veľmi ťažká otázka, lebo mám k tomuto časopisu veľmi osobný vzťah. Bola som pri tom, keď sa zakladal, a je súčasťou môjho pražského života. Z môjho pohľadu sa časopis dosť zmenil. Myslím, že prestáva byť kritickou platformou, nielen pre túto školu, ale pre súčasný stav kultúry a umenia. Dostáva sa do pozície školskej povinnosti. Mrzí ma, že to musím povedať, ale je to tak. Je pravda, že školský ráz mu dodáva aj to, že reflektuje predovšetkým „damácku“ tvorbu, to však nie je dôvod na znižovanie nárokov na redakciu.

Chýba mi aj budovanie značky časopisu, o ktorú sme sa zo začiatku naozaj snažili. Študenti nevnímajú časopis ako spoločný výtvor, ktorým sa prezentujeme aj ako katedra, nedokážu sa zaň postaviť ako za „svoju vec“. Mám pocit straty záujmu o Hybris ako zo strany katedry (nie každý pedagóg berie Hybris ako integrálnu súčasť študentskej činnosti), tak v redakcii. Rozhodne by sa mala obnoviť väzba na časopis ako na vlastné a kolektívne dielo.

Ale ako ju obnoviť? To je otázka!

Je to niečo, čo človek musí mať v sebe. No v momente, keď k tomu pristúpite a priori negatívne, alebo s nechuťou (čo sa stáva), je to priam nemožné. A ak nová redakcia vidí na predchádzajúcej, že „urobili svoje a išli domov“, tak nie je motivovaná k tomu, aby urobila pre časopis niečo viac. Dúfam, že som iba zbytočne pesimistická a že sa to napraví.

Všeobecnejší problém vidím i v tom, že fakulta sa síce tvári, že dáva študentom veľmi veľa priestoru na experiment, ale nakoniec, ak sa niekto pokúsi urobiť niečo iné alebo inak, keď príde s návrhom napísať recenziu iným spôsobom, tak môže naraziť na nevôľu a odmietnutie. Tam to začína. Keď nie je prípustný pokus – omyl pri študentskej práci, tak to demotivuje a vedie k strate záujmu... Je škoda, že Hybris nie je v tomto zmysle viac „punkový“.

Okrem toho časopis úplne rezignoval na konfrontáciu. Nemusí byť radikálna, ale aspoň nejaká. Jej absenciu vidno v recenziách, rozhovoroch, kde sa preberajú odpovede a tézy a nepodnieti sa polemika, nekladie sa otázka prečo... Hybris jednoducho nemá protiargument!

(ja nemám protiargument a teda nadväzujem na rozhovor poslednou otázkou)

Snažíte sa pomáhať absolventom KTK pri uplatnení v praxi? Ako?

Snažím sa „seč mi síly stačí“ (smiech). Musíme pomáhať ľuďom, to je jedno v akej situácii... Ja pomáham, ako môžem: keď ma niekto osloví, že potrebuje ľudí napríklad do festivalového spravodaja, snažím sa tam nahnať našich študentov. Ak redakcie hľadajú nových autorov, oslovím ľudí, o ktorých si myslím, že by to zvládli.

Čo sa týka pracovných príležitostí, keď sa nájde nejaké brigádnické miesto v Divadelnom ústave, fungujem na rovnakom princípe – takže tam už máme celkom dobré zastúpenie z KTK! Ľudia sa obmieňajú a v IDU sú s nimi spokojní, čo ma potom veľmi teší.

Tá cesta je niekedy ťažšia v tom, že musíte začať robiť veci zadarmo. Vďaka tomu ale získate mnoho kontaktov, všimnú si vás... Nemôžete len tak povedať, že toto bude dobrý kritik, keď ste od neho nič nečítali, nestretnete ho na festivaloch, a keď z jeho strany nevidíte snahu a prácu na sebe. Študentov treba zapájať a posúvať ich všade, kam je to možné. Je to asi to jediné, čo môžeme a mali by sme robiť.