Dva kopance na záver

Výhodou študentského časopisu je patričná dávka bezbrehej anarchie, ktorej sa nám po škole sotva kedy dostane. Nevýhodou je, keď musíte napísať niečo do rubriky exitorial, a neviete čo s tým. Ale keďže onedlho prídem o štatút študentky, užijem si svoju poslednú zlacnenú tramvajenku a poslednú dávku onej bezbrehej anarchie, ako sa patrí. Väčšinou sme sa v exitoriali dočítali, že je hrozne fajn čo robíme, že sme šikovní a že sme dobre vykročili, aj keď sme občas zakopli. Od sudičiek už teda máme požehnaní dosť. Ja, novopečená bývalá šéfredaktorka, mám ale ešte celkom čerstvé zážitky z reality.

Práca v redakcii Hybris je často mučením. Keďže je pre študentov magisterského štúdia Katedry teorie a kritiky povinná, stretávajú sa v nej ľudia s úplne iným zameraním a názormi. Navyše sa redakcia každým rokom mení a začína sa od piky. Aj preto nie sú ničím výnimočným vášnivé výmeny názorov. Je veľmi náročné v takom prostredí určiť, kam má časopis smerovať a čo má byť jeho cieľom.

Moja idea bola, že by mal vytvoriť názorovú platformu študujúcej generácie. Nakoniec sa ukázalo, že sa (napriek neskutočne širokému spektru našich zameraní) predsa len stretneme v jednom bode – v kritickom videní stavu súčasnej kultúry či jej jednotlivých prejavov. Od toho sa dá odraziť a preto sme si to stanovili ako tému tohto ročníka. Pri spätnej refl exii mi ale v celkovom dojme niečo chýba. Možno ide o niečo, čo by sa dalo vzletne nazvať „odpovedáme na otázky, ktoré nie sú položené“. Skrátka, refl ektujeme produkty doby, nie jej zdroje. Možno sa to stane inšpiráciou pre ďalší ročník Hybris pod novým vedením. Idea sa nedotiahla do konca už z toho dôvodu, že nebola vedením (a teda autorkou píšucou tieto riadky) dostatočne presne sformulovaná. Písaniu článkov predchádzal istý brainstorming a diskusia, chyby sa dajú ale často odhaliť až po vojne. Navyše sme redakcia tvrdohlavá, nekompromisná a lenivá (hovorím o väčšine, nie o všetkých). Možno sa to stane motiváciou pre ďalší ročník Hybris pod novým vedením.

Aby som ale došla k záveru, týmto svojím posledným slovom nechcem rozhodne zabiť všetko, čo v Hybris vzniklo. Naopak, chcem poukázať na to, že výsledky sú mnohokrát na míle vzdialené tým tragédiám, ktoré sa dejú pri ich vzniku. Vášne ale nie sú výsadou javiska. Prečo by si generál nemohol pre zmenu po vojne sypať popol na hlavu? Nemusíme sa držať zaužívaných porekadiel a scenárov a nemusíme ako sudičky nosiť Hybris do kolísky dary a požehnania. Ja dávam časopisu na rozlúčku dva kopance – jeden v podobe inšpirácie a druhý v podobe motivácie. To vám musí stačiť.