Exitorial #8

„Divadlo – to je celok, celok, celok.“ (Ján Jaborník) Redakcia časopisu Hybris sa s akademickým rokom lúči ôsmym číslom v trochu netradičnej podobe. Čitatelia, ktorí sa (predpokladajme) prelúskali všetkými textami až k tejto poslednej stránke, si iste všimli, že chýbajú recenzie. Za to však je Hybris tentokrát koncipovaná ako menší zborník niekoľkých štúdií, ktoré nie sú jednotne ukotvené tematicky, rozsahovo či časovo. Od prvoradej ambície – kritickej refl exie inscenácií sa presunul záujem redaktorov a redaktoriek k snahe formulovať vo svojich príspevkoch konkrétne teoretické postuláty. Skúsili si teda ďalšiu stránku teatrológie, ktorej súčasťou nie je len kritika, ale aj história a teória.

Na záver prvého roku pôsobenia Hybris by som rada vy-slovila niekoľko dojmov, postrehov a názorov, ktoré som v pozícii zástupkyne šéfredaktora nadobudla, opustila a znova nachádzala.

Vzniku časopisu predchádzala istá nutnosť. Tou nutnos-ťou boli praktické umelecké výkony študentov a študentiek katedry teorie a kritiky, ktorými sa jednak mali začleniť do diania na škole a súčasne zúročiť doterajšie vedomosti a zručnosti štúdia. A to cestou najriskantnej-šou – konfrontáciou svojich diel s názormi pedagógov a študentov (všetkých katedier), tvorcov a verejnosti, ktorá časopis číta. Pretože tak ako sa nedá robiť diva-dlo bez divákov, sa nedá písať bez čitateľa. Nie vždy si uvedomujeme (a nielen my), že divadelná kritika doká-že konzerovať divadlo—živé umenie, ktoré je tu a teraz. Že poslanie kritiky súvisí s budúcnosťou, že pomáha uchovať inscenáciu živú ešte dlho po derniére a že je teda jej úloha v divadle nezastupiteľná, ktorá si zasluhu-je rešpekt divadelných praktikov a súčasne obete a zod-povednosť kritikov.

Hoci v počiatku bolo pre mnohých ťažké oddeliť svoje kritické stanoviská od vplyvu priateľských väzieb s insce-nátormi, napokon sa redakcia vyprofi lovala ako tím pro-fesionálov, ktorí dokážu už dnes napísať argumentovanú kritiku na inscenáciu, ktorej autori (aspoň niektorí) sa nad ňou zamyslia a vnímajú ju ako obohatenie. A to je zmyslom celej našej snahy a súčasne i najväčšou satis-fakciou, keď kritika je spúšťacím mechanizmom dialógu o divadle.

Najpodstatnejším znakom, ktorý si členovia a členky re-dakcie osvojili, je pre mňa osobne stav sebakritiky. Se-bakritiky, ktorá nastáva okamžite po napísaní článkov a spracovaní poznámok a komentárov redakcie. Kritik by mal začať s kritikou od seba samého. Ak nebudeme dostatočne kritickí a kritické samí a samé k sebe, ako môžeme potom zodpovedne pristúpiť ku kritickému hodnoteniu ostatných? Myslím si, že s menšími či väčší-mi rezervami sa tento prístup usídlil v prístupe každého a každej a ja im za to vyslovujem vďaku!

Som rada, že nezabúdame na to, že sme študenti a štu-dentky, že Hybris je vlastne dôležitý učebný proces, ktorý nás síce nepripraví na tvrdú realitu v biednom postave-ní teatrológie, ale súčasne nás učí istej rutine, fl exibilite a precíznosti a v konečnom dôsledku aj zmysluplnosti našej profesie.

Štúdium na umeleckej škole je špecifi cké ako žiadne iné. Je závislé ani nie tak veľmi od naučených vedomostí ako od individuálneho prístupu jednotlivca k týmto vedo-mostiam. Študovať divadlo, prakticky alebo teoreticky, vyžaduje úsilie a záujem, ktoré nekončia po skončení prednášky alebo poslednou stránkou povinnej literatúry. V našom prípade ide o nekonečný proces nasávania in-formácií, sledovania predstavení, čítania a diskusií. Inak to nemá zmysel. Len pocit neukojenej túžby po poznaní a videní z nás môže urobiť teatrológov a teatrologičky, pocit istej nevedomosti, pocit, že sa stále máme čo učiť a čo prijímať. Z tohto hľadiska by som rada upozornila na snahu eliminovať nedostatok pokory a skromnos-ti v prístupe k vlastnej tvorbe, za vzájomnej pomoci a za pomoci pedagógov. Uvedomiť si a iniciovať svoje postavenie a svoj rast nielen prostredníctvom počtu publikovaných článkov ale aj cez konzultácie, semináre či dišputy s pedagógmi a pedagogičkami, divadelnými profesionálmi a napokon aj s ostatnými študentami. Ich plnohodnotné využitie, nech už je ich priebeh či výsled-ky akékoľvek, sú zásadnými formujúcimi činiteľmi našich divadelno-kritických individualít. Len čulý záujem o všet-ky aspekty nášho odboru, ich zohľadňovanie v praxi sú predpokladom úspechu a fundovaných výsledkov, a to aj v prípade vyhraňovania sa voči tomu či onému predme-tu teatrológie.

Nepíšem tieto riadky, aby som nútila študentov a štu-dentky chodiť do školy. Píšem ich preto, lebo sama som sa počas štúdia presvedčila o potrebe dialógu s niekým skúseným, o potrebe orientovať sa v čo najširšej miere v umení a kultúre a vôbec v každej sfére vzdelania. A pre-svedčila som sa aj o neopakovateľnosti a nenahraditeľ-nosti takýchto spätných väzieb, ktoré obohacujú nielen svojím obsahom ale aj stretnutím s jedinečnými profesi-onálnymi a ľudskými osobnosťami.

Hybris v tomto akademickom roku vystriedala dvoch šéfredaktorov. Ivo Kristián Kubák mal úlohu najťažšiu, bol prvý. Musel niesť bremeno možného neúspechu, zly-hania a slabej odozvy a súčasne za pochodu budoval prvé tri čísla. Svojej úlohy sa zhostil so cťou, dokázal konštruktívne komunikovať s redakciou a súčasne vziať na seba zodpovednosť za jednotlivé čísla ako komplex, pod ktorým je jeho meno a mená jeho kolegov a kole-gýň. Brigita Lamserová zvládla hektické obdobie festiva-lu Zlomvaz a ustála neľahkú pozíciu šéfredaktorky festi-valového spravodaja, kde koordinovala pestrú redakciu, zloženú nielen z „domácich“ redaktorov. V editoriali sa vám prihovoril nový šéfredaktor, Vítek Pokorný. Myslím, že navzdory odlišnej koncepcii čís-la (alebo práve preto?) dokázal aj napriek blížiacim sa prázdninám a lákavému odpočinku zmobilizovať posled-né tohtoročné sily svoje i všetkých redaktorov a redakto-riek, aby vzniklo číslo, ktoré držíte v rukách.

Neodpustím si poďakovať Kristiánovi a Vaškovi, ktorí za-vršujú svoje štúdium a redakciu opúšťajú. Aj ich usilovná práca a zaujímavé príspevky sú dôkazom, že časopis fun-goval, že funguje a dúfam, že pre nich znamená cennú skúsenosť.

Zároveň by som rada privítala nastupujúci magisterský ročník a spolu s nimi aj ich skúsenosti, vízie či komentá-re k redakčnej práci, podobe jednotlivých čísel či smero-vaniu časopisu v budúcnosti.

V úvode citujem jedného z mojich bývalých pedagógov, Jána Jaborníka. Jeho zanietenie pre divadlo a divadelnú vedu bolo obdivuhodné. Jeho odbornosť a znalosti boli neuveriteľné. Jeho skromnosť a neustále baženie po ďal-šom vedení boli závideniahodné. Jeho prednášky a vklad do študentov bol neoceniteľný. Stretnutie s ním bolo nenahraditeľné. A jeho vnímanie divadla bolo kopmlex-né. Divadlo, to nie je len javisko a herci. To je aj refl exia divadla. Dúfam, že redakcia Hybris si to bude ďalej uve-domovať a spupne to týmto časopisom aj proklamovať.