Každý banálny muž otupuje a zaťažuje svoje city bremenom svojho trápne nepriestrelného ega a každá banálna žena túto jemnôstku, ktorá je predsa tak (aaach...) mužná, naivne prehliada. Tak keď banálny Kazimír príde o prácu a banálna Karolína len tak mimochodom spomenie, že sa k sebe eventuálne ako partneri nehodia, je prirodzene koniec veľkej lásky. Bezpredmetná pripomienka je pre zlomeného muža ranou pod pás a smrteľnou urážkou, proti ktorej sa bráni ďalšími urážkami. Čo na tom, že sme chceli spolu stráviť život, rozchod je väčšia sranda. Hlavne, keď sme na mníchovskom Oktoberfeste a všade je veľa piva a ľudí a kolotočov a jedla a sladkostí a cirkusantov a kuriev a zbohatlíckych sukničkárov. Tak smelo do toho, zničte sa, deti, dnes máte na to!
It was just a brief interlude, you and me, so go ahead, screw us!
Vášnivý rozchod dvoch horkokrvných egoistov sa v prevedení absolventského ročníka katedry činoherního divadla DAMU odohráva v jednoduchom priestore, určenom iba množstvom blikajúcich žiaroviek (uááá, kolotoče!) a pár pivnými súpravami (uááá, pivo!). Ale inak tu je prázdnota, iba veľká obnažená scéna, ostýchavo čakajúca, že ju niekto dôstojne zakryje. No darmo. Subtílnych hercov, ktorí sem prišli ju zaplniť, čierna diera vcucla a požula ako karamelky zo stánku.
Režijná koncepcia inscenácie hľadá karnevalovú odpútanosť na pozadí výtvarnej a priestorovej jednoduchosti a redukcie. Vyžaduje teda hercov, ktorí sa dokážu pohybovať v prázdnom priestore bez pomoci scénografie a rekvizít, a zároveň nikdy nepovolia z dynamiky, ktorá je v hre festivalového opojenia tak kľúčová. Rytmus v inscenácii ale často opadá práve kvôli konfúzii mizanscény a výtvarnej kompozície.
Herectvo nie je iba dokonalá dikcia (a dokonalú dikciu sme si to ozaj užili), dokonca niekedy práve nadsadená javisková reč je na úkor tvorby významov a emočných vzruchov. Dvojnásobne to platí pri inscenovaní hry Kazimír a Karolína, v ktorej sa rozchod snúbencov odohráva na pozadí explozívnych osláv, alkoholického opojenia a sexuálnej odviazanosti. Žáner hry nekonvenuje kŕčovitému deklamačnému herectvu, v ktorom je ozvena vyslovených replík jediným dojmom diváka.
Priestor pre improvizáciu a spontánny prejav tu je vytlačený naučeným systémom hereckého vyjadrovania a znakov. To vedie k pomerne schematickej gestikulácii a pohybu (pokus o udobrenie = nesmelé chytenie partnera za ruku s otázkou v očiach, zlomený muž = schúlený a s hlavou v rukách atď.). Tento fakt sám osebe nemusí byť chybou, ale ak je pre hercov limitujúci, stáva sa brzdou komplexnejšieho výrazu, a tým pádom aj umeleckého zážitku. Z hercov bola tak cítiť dôsledná príprava a technická precíznosť, menej však živosť a spontánnosť.
Just take it easy and chill out, theatre is alive, so don't bury it!
Myslím (hoci je to iba hypotéza, nakoľko neviem, ako práca na inscenácii prebiehala), že prílišné pedantstvo a snaha za každú cenu uzákoniť aj ten najmenší pohyb, gesto či slovo do rámcu inscenačnej výpovede, zahatilo hercomzmysel pre pochopenie a hlbšie preniknutie do textu. Tak recenze môžeme byť miestami svedkami, ako dokonale nacvičený dialóg stráca významy kvôli nezmyselným pauzám či naopak ne-pauzám, ako aj v dôsledku nepresných emočných polôh (príkladom je, keď sa Erna pýta Kazímíra, aký vek by jej odhadol, a ten jej odpoveď bez váhania vyhŕkne, bez toho aby Erna vôbec dokončila svoju otázku a aby sa on na ňu aspoň pozrel – pretože je v tomto výstupe nervózny z policajtov, a v tejto naučenej polohe dogmaticky zostáva, aj keď výsledok je absurdný). Naopak, dobrým príkladom pochopenia svojej roly je sudca Speer v podaní Tomáša Klusa. Dokázal s presnou dávkou komiky a nadsázky stelesniť zostarnutého sukničkára, ktorý v alkoholickom opojení chlípne naháňa mladé dievčatá. Jeho prejav bol dostatočne uvoľnený a prirodzený, plynule prechádzal emočnými polohami a bolo cítiť, že na javisku je Speer, myslí ako Speer a jedná ako Speer, a nie ako študent herectva, ktorý sa naučil rolu.
Hra Kazimír a Karolína dáva študentom divadelnej fakulty veľký priestor pre vlastný kreatívny vklad (je možné ťažiť pátos z drámy dvoch mladých ľudí, ako aj zmyselnosť a pestrosť z prostredia karnevalu), čo sa prejavilo predovšetkým po režijnej a výtvarnej stránke. Koncepcia veľmi vkusne narába s estetikou karnevalu, obmedzuje toto prostredie na pár zástupných symbolov a nesnaží sa za každú cenu preplácať javisko horentnými festivalovými explóziami. Škoda len, že sa herci nedokázali viac zžiť so spontaneitou pivného festivalu, ktorá v predlohe dáva rozchodu tú správnu štipľavú príchuť. Elegantná minimalistická inscenácia by sa tak obohatila o dychtivosť a exponovanú emocionalitu, ktoré sa takto rozplynuli v kŕčovitej deklamácii.