Hra na absurdno neprinesie vždy absurdno

Zo Samuela Becketta sa stáva klasik. Jeho hry sa inscenujú takmer všade, či už na reprezentačných scénach (iscnenácia Čakania na Godota v réžii Michala Dočekala v ND Praha), v menších regionálnych divadlách (inscenácia Šťastných dní v réžii André Hübnera-Ochodlo v Komorní scéne Aréna), sú inšpiratívnym zdrojom pre vlastné a svojské uchopenie bezhraničnej absurdity ako je to v monodráme Karla Kratochvíla Své dny. Akási divadelná renesancia jedného z otcov absurdného divadla nastáva práve v posledných rokoch, v dobe všeobecnej postmoderny aknie post-postmoderny. Tá na jednej strane teoreticky dovoľuje absolútnu slobodu v myslení, prepájaní myslenia a o umení ani nehovoriac a prakticky na rovnakom princípe i troskotá. Čím viac je možné, tým menej akoby sa chcelo túto výsadu využiť.

Tento pocit sa mi potvrdil aj po predstavení inscenácie študentov a študentiek AU v Banskej Bystrici End Game, ktorá je ďalším príspevkom do Beckettovskej divadelnej „ságy“. Komorná dráma o jednom slepom synovi, jeho sluhovi, trojnohom psovi a dvoch rodičoch uväznených v kontajneroch na smeti je súčasne expresívnym existenciálnym výkrikom s fi lozofi cko-etickým podtextom istej hĺbky a súčasne je tzv. „well-made“ absurdnou drámou, kde takmer z každej repliky je cítiť Beckettov nezameniteľný dramatický a autorský talent a odkazy k jeho ostatným hrám.

Je až na počudovanie, že mladí divadelníci, ktorí by mali experimentovať nielen s formou ale aj obsahom si síce vybrali autora a hru, ktorá je na experimenty ako stvorená, v konečnom dôsledku ale text uchopili takpovediac tradične, v konvenčných a už trochu prežitých predstavách absurdného divadla, priniesli inscenáciu, ktorá sa absolútne nevymyká z priemeru iných súčasných inscenácií hier Samuela Becketta. Ak očakávame deformované fi gúrky s vyhasnutým pohľadom v očiach, letargické prehovory a klišé pauzy po autorsky mizantropických replikách, popisnosť v hereckom prístupe, ktorá prvoplánovo odhalí všetko o postave v prvých dialógoch a tým prestáva byť zaujímavá, tak potom je inscenácia v najlepšom poriadku.

Ale! Autorkina vlastná patologická náklonnosť v írskemu čudákovi ju núti jednoducho namietať, že Samuel Beckett je autor, ktorý si DDDDD zaslúži, ak nie doslova vyžaduje, aby inscenácie jeho absurdných hier boli sem-tam aj skutočne absurdné a nielen snažiace sa zaujmúť istú ustálenú polohu, ktorá by sa za absurdné mala považovať.

Na prázdnej scéne vidíme deformovaného a komického mladíka - Clova, ktorý svojím zjavom pripomína skôr zle animovaného permoníka, jeho fyzický handicap ho síce ozvláštňuje, no keď herec stráca koncentráciu, odchádza aj prehnaná štylizácia a odchádza jej zmysel. Rovnako neukotvený je predstaviteľ Hamma – slepý a chromý antihrdina, po celý čas sediac na stoličke, ktorého nehybné nohy sa samé od seba posúvajú, síce sediac, ale predsa je to vidno. A slepota evokovaná okuliarmi cez ktoré nie je vidno a tvár prekrytá krvavou verckovkou? No slepý Hamm by asi nemal presným refl exom smerovať slepý pohľad na Clovove čižmy, ani zo strany na stranu na svojich hnijúcich rodičov, nie? Celá režijná koncepcia tak vyznieva plocho a ako márna snaha o dodržanie scénických poznámok. Ale absurdné nie je hrať sa na slepého ale dokázať ho zahrať aj s otvorenými očami.

Na rovnakej báze je „nudná“ i dvojica Hammových umierajúcich rodičov Nagg a Nell. Pozitívom je, že dokážu plasticky budovať dialóg aj bez bezprostrednej blízkosti – každý na inom konci javiska a každý vo vlastnom farebne odlíšenom kontajneri a obaja rovanko šediví a bledí ako stena, abstraktným slovom vyjadriť reálnu hmotu, no po chvíli skĺznu do patetickej až afektovanej roviny sladkoboľnej manželskej rétoriky, ktorá zabije aj tak vďačnú a mnohoznačnú a vlastne otrepanú repliku o šťastí z nešťastia iných.

Paradoxné je, že herci prejavili na takto nevyužitom priestore naozaj značný potenciál, ich práca s textom v priestore je na jednej strane plnohodnotná a využíva ich telesné a hlasové predispozície, takže je len škoda, že sa s nimi nepracovalo inak. Možno by odkryli nielen vlastné možnosti a posunuli ich ale je pravdepodobné, že by tak inovovali aj režijný koncept.

Hľadať jednu základnú a všeplatnú myšlienku v tejto dráme je možno zbytočné. Je pre každého iná, ale podstatné je, aby v nej nejakú našiel. Inscenácia End Game akoby svoju bytostnú tému nemala, akoby si nevytíčila konkrétny bod, motív, ku ktorému sa chce prostredníctvom javiskového prevedenia vyjadriť, ide presne po texte, presne v intenciách jeho čítania. Ale tak ako môžeme pomenovať čítanie jednorozmerným, tak by inscenovanie malo byť jeho viacvrstevnatým dôsledkom. Inscenácia End Game „prebeckettovala“ samotného Becketta a následkom toho zostala len v medziach prvočítania. Je predsa absurdné myslieť si, že absurdnosť sa dá defi novať ako niečo neprirodzené a komplikované. Je absurdné defi novať absurdno! Alebo chceli robiť Becketta podľa Stanislavského?

Samuel Beckett: End Game
režie: Katarína Burdová
Čt 20/05 -> 17:30 K332