Slová ako kultúra či umenie dnes asociujú kultiváciu, umelosť, kultivovanú umelosť či umelú kultiváciu – skrátka faloš, ktorá čím ďalej tým viac odvádza našu pozornosť od širšých presahov estetických zážitkov.
Umelecký objekt ako taký sa stal v našich zemepisných šírkach akousi nadbytočnou nadstavbou, zábavou. Ume-nie sa zavrelo do zlatých klietok galérií, jeho hodnotu stanovujú tabuľky ministerstiev a na svetlo sveta sa privádza za zvuku lietajúcich zátok od šampanského a hurónskeho smiechu rodín mestských poslancov. Sila spontaneity a živej prítomnosti umenia zdá sa oslabená či opomenutá. V opozícii k týmto, povedané slovníkom Petera Brooka „mŕtvym“ formám umenia, sa k slovu dostáva tzv. street art, čiže akékoľvek umelecké preja-vy na ulici – na verejnom priestore, ktorý na prezentáciu umenia nie je prispôsobený. 1 Práve priestor ulice je akousi koncentrovanou podobou mesta a civilizácie, výrazom i predpokladom masovej spoločnosti, jej štruk-túry a kultúry. Ulica (a nie len jej architektonická podo-ba, ale v neposlednom rade aj ľudia, objekty, plynutie času a neustála premena ulice, či dokonca počasie) je teda hlavnou zložkou a existenčným predpokladom stre-et artu, ktorý sa bezpochyby dá v istom zmysle označiť za site specifi c. Čo sa ale stane, keď sa street art dostane do galérie ako výstavný exponát?
Expozícia toho najlepšieho z českého street artu a graf-fi ti, ktorá je momentálne pre návštevníkov prístupná v galérii DOX pod názvom Metropolis, sa sem pre veľký úspech preniesla z českého pavilónu EXPO 2010 v Šan-ghaji. Slovné spojenie „pre veľký úspech“ je odcitova-né z prospektu výstavy, a ruku v ruke s faktom, že ide o „expozíciu“ (a teda pre galériu pripravené exponáty) vo mne vzbudzujú dojem, že už aj street art je poma-ly dead. Oba tieto údaje totiž ochudobňujú street art o všetky jeho výsady, ako je spontaneita, provokatívnosť, vandalizmus, bezcennosť (v zmysle fi nančnom), pomi-nuteľnosť (či skôr neustála obmena), priama komuni-katívnosť, performativita, dynamizmus. Skrátka živosť a rýchlosť – čo je špecifi cké pre street, musí byť implicit-né aj pre street art.
Výstava Metropolis (exponáty pripravili známe osobnosti českého street artu ako Cryptic 257, Masker, Pasta, Point, Skarf či Tron) svoje kvality istotne má, ide ale o kvality v oblasti konceptuálneho umenia. Prenesenie niektorých typických prvkov stanice metra do galérie (autentický svetelný nápis Muzeum, červená šípka, smetný kôš, po-uličná lampa atď.) predsa nie len že nie je street art, ale nie je ani citáciou street artu – je obyčajnou citáciou ulice. Stanica metra ako taká skutočne je jedným z pre-javov a zástupných symbolov urbanizmu a obsahuje tie významy, na ktoré street art reaguje (osobne vo mne nič nevzbudzuje tak intenzívny pocit ľudských jatiek ako červený nápis Muzeum), samotnou reakciou už ale nie je. Umenie under groundu sa skutočne veľmi dobre hodí under ground, stanica metra je typickým prvkom urbánneho priestoru (rýchlosť, masovosť, anonymita), no práve vytiahnutie metra z podzemia na svetlo sveta túto kvalitu zabíja ako upíra. Skutočne sa už tie tvrdé hlavy sprejerské vzdávajú myšlienky premeny priestoru ulice na umelecký objekt a prikláňajú sa k pohodlnejšej imitácii ulice v priestore galérie? Alebo ide len o nešťast-ne zvolený koncept?
Osobne sa prikláňam k druhej odpovedi, a dôkazom mi je jeden exponát, ktorý má všetky znaky konceptuálneho umenia či dokonca skulptúry, no jediné, čo má spoločné so street je fakt, že zobrazuje mesto. Ide o veľmi suges-tívny a unikátny objekt, ktorý predstavuje štylizované a deformované mrakodrapy, zjednotené fádnou šedivou farbou. Jednotlivé činžiaky sú ale rôzne poprepájané akousi hadicou, tepnou, v ktorej pulzuje červené svetlo. Tak sa dokonale jednoducho vystihla podstata urbánne-ho priestoru ako na pohľad unifi kovaného a mechanic-kého, no vďaka ľuďom žijúceho a pulzujúceho monštra. Napriek tomu, že ide o nesmierne esteticky pôsobivý a myšlienkovo nasýtený koncept, postráda akékoľvek z vyššie menovaných kvalít street artu a nie je možné ho do tejto kategórie zaradiť.
Zdá sa teda, že street art ako taký stráca svoju silu a au-tenticitu a čím ďalej tým častejšie sa necháva zneuží-vať. Najzrejmejším príkladom je zneužívanie spontaneity fl ash mobbingu na reklamu. Práve fl ash mob je svojou podstatou zo všetkých foriem street artu dramatickým umeniam najbližšie, dokonca by sa dal označiť ako per-formance. Netrúfam si tento výraz akokoľvek preložiť, pre letmú predstavu hádam postačí „fl ešujúci, sfl ešo-vaný dav“, či „fl ešovanie davom“ (anglické fl ash v tomto zmysle vskutku nemá ekvivalent v našich jazykoch, naj-viac sa približuje asi slangové „fl eš“, poťažmo záblesk). V realite to znamená, že početná skupina dobrovoľníkov sa dohodne na nejakej koncepcii svojho „fl ešu“, zapletie sa do davu ľudí (fl ash mobbing sa najčastejšie odohráva na miestach ako stanice či rušné námestia) a v presne do-hodnutú sekundu „zafl ešujú“ – začnú nečakane spievať, tancovať, biť sa vankúšmi atď. Efekt „fl ešu“, záblesku je umocnený tým, že v momente dospievania posledného tónu či zatancovania poslednej fi gúry sa všetci zúčast-není menia späť na civilov, ktorí sa ponáhľajú na vlak, čakajú na manželku či si kupujú lístok v okienku. Flash mob je vtipný, priamy, spontánny a je to vskutku zážitok. Bohužiaľ si to všimli už mnohé marketingové oddelenia veľkých fi riem. T-Mobile v Anglicku si na fl ash mobbingu založil takmer celú kampaň a akcie rastú jedna za dru-hou ako huby po daždi. 2 Najznámejšou sa azda stala akcia pod názvom Welcome Back, počas ktorej skupina „civilov“ na letisku Heathrow tancom a spevom vítala v príletovej hale náhodných prichádzajúcich. Trend sa už dostal aj do Čiech a pražské Hlavní nádraží hostilo v novembri 2010 tanečný fl ash mob, zorganizovaný spo-ločnosťou Poděbradka. 3
Je zrejmé, že mainstream si tieto opozičné prejavy stále viac privlastňuje, že sa stalo trendom „byť iný“. Keď sa ale väčšina stane inými, stráca kvalita „inakosti“ na vý-zname. Móda nonkonformnosti je najväčšou záhubou pre nonkonformnosť samotnú. Bohužiaľ, dnes už všetci ideme s dobou, a čím viac sa staviame proti prúdu, tým viac sme obyčajní. Obidve načrtnuté situácie – expozícia street artu v galérii a fl ash mobbing za účelom rekla-my – sú toho jasným dôkazom a privádzajú ma k jednej otázke. Je underground skutočne underground? Nie je to trochu ironické označenie pre umenie, ktoré je vlast-ne na výslní? A nie je toto výslnie zhubné pre umenie, ktoré nie je zvyknuté na zemský povrch, pretože existuje výhradne under ground – v podzemí? A nepodieľam sa na tejto záhube tým, že píšem tieto riadky, že sa snažím pomenovať niečo, čo nechce byť pomenované? Asi hej. Sorry.
1 O géniovi street artu Banksym referovala Pavlína Pacáková v Hybris 2010.9 (Mister Brainwash – paradox současného street artu).
2 Videá zo všetkých falsh mob akcií T-Mobilu v Anglicku si môžete pozrieť na http://www.youtube.com/user/lifesforsharing
3 Záznam na http://www.youtube.com/watch?v=AEygLiIT5Uw