Dnešná doba, ktorá všetko dokáže schovať pod prívlastok postmoderný/á/é, akosi chtiac-nechtiac automaticky bráni bezhranične slobodnej recepcii umenia. Je to sčasti aj prirodzený dôsledok jeho neúmerne rýchleho opotrebovania. Najťažšou úlohou je prísť s niečím novým, čo tu takpovediac ešte nebolo. Na druhej strane sa všeobjímajúca postmoderna stáva pohodlnou barličkou, ktorej sa dá chytiť, ak si s posudzovaním umeleckých kvalít diela alebo jeho výkladom jednoducho recipient nevie poradiť.

Pod pokus s podobným prívlastkom by sa dala skryť aj inscenácia Zápal, ktorú naštudovali študenti a študentky KČD v produkcii združenia Tygr v tísni. Ale namiesto takéhoto možno pohodlnejšieho zaobalenia sa na tento javiskový čin dá pozrieť aj z iného hľadiska, napríklad ako na historický exkurz do čias skutočnej moderny.

V otázke formy a obsahu nepredstavuje Zápal nič prelomové. Scénická koláž z úryvkov diel Egona Schieleho, Georga Trakla, Mauricea Maeterlincka a pravdepodobne aj samotného protagonistu, Matěja Nechvátala, je pomerne solídne vystavaná s dôrazom na dramatický potenciál tohto žánru. Formálne a aj tematicky ide o uzavretý cyklus kratších výstupov alebo kapitol s názvami, ktoré slovne uvádza Magdaléna Krčálová a súčasne ich aj sprevádza hrou na violoncelo.

Leitmotívom inscenácie a teda aj východiskom všetkých citovaných diel je vzťah brata k sestre v rôznych podobách, od patologickej incestnej lásky po platonický obdiv. Od neho sa potom obsahovo odvíja i výsledný obraz inscenácie a pomáha tiež prepojiť použité pasáže v kompaktný celok. Nejde o to, rozoznať, o aké konkrétne úryvky ide, mená autorov a názvy diel sa v inscenácii neuvádzajú. Či už ich publikum poznalo alebo nie, je bezpredmetné. Text je zrozumiteľný, niekedy až popisne jednoduchý a pochopiteľný jedným uchom aj bez dokonalej znalosti Schieleho, Trakla, Nechvátala. Pivničný priestor Literární kavárny dodáva inscenácii a jej téme intímnu atmosféru a je priam ideálnym pre tlmočenie umeleckej výpovede kabaretnou formou. Tento potenciál sa aj naplní a prostredie sa tak stáva významným interpretačným činiteľom. Jedným z dojmov, ktorý vo mne inscenácia vyvoláva, je akási alúzia na kabaretné kusy avantgardného umenia z počiatku minulého storočia - respektíve jej predstava, keďže som sama nič také nezažila. Naozaj v istom smere inscenácia víri expresionistický prach, či už ide o tématické vrstvenie okolo krízy rodinných väzieb alebo (seba)prezentácie umelca ako subjektu, ktoré sú nazerané a demonštrované s kritickým podtextom. Radikálny avantgardný manifest s jasne formulovaným umeleckým stanoviskom však nečakajme, zrejme to ani nebol zámer tvorcov.

Pokusu o inakosť síce predchádza ich na prvý pohľad možno originálny ale vlastne očakávaný prístup už v bulletine k inscenáci, hlavný predstaviteľ nehrá ale exhibuje, režisér a dramaturgička neinscenujú ale tvoria. Žánrové označenie tzv. egoistickej spevohry môže v sebe obsiahnuť čokoľvek. Treba uznať, že nad dodržaním divadelného druhu na rozhraní opery a operety, prevláda a z takmer každej repliky priam srší onen egoizmus – autorský, osobnostný, umelecký. Je to logické, umenie bez egozimu by sa zrejme minulo účinku, je to ale všetko len otázkou miery. Lakonicky povedané, aby sa do popredia namiesto umeleckého zážitku nedostala len sebaprezentácia individuality - to je o čo ide. Práve v prípade Zápalu sa však stretneme s veľmi tenkou hranicou, ktorá tieto dva aspekty len letmo oddeľuje.

O vzťahoch brata a sestry rozpráva, hrá, spieva a napokon i exhibuje Matěj Nechvátal. Navdzory pomerne vlažnej dávke invencie v rámci režijno-dramaturgického prístupu je práve Nechvátalov výkon a kolísanie medzi falošným prežívaním a odstupom základným stavebným prvkom inscenácie. Herec dokáže varýrovať množstvo hlasových, gestických i mimických polôh a vyhnúť sa konvenčným šablónam. Spočiatku komunikuje v medziach prirodzene civilnej a nezaujatej konverzácie ešte pred samotným začiatkom predstavenia, kedy sa snaží nadviazať (niekedy skutočne náhodný) kontakt s publikom na tému súrodeneckých vzťahov. Pôsobí doslova priateľsky a uvoľnene, ale prekvapí hneď po chvíli, keď sa postaví na javisko a začne so svojou one-man-show + violoncelistka Inc..

S publikom komunikuje na tému Trakla, Schieleho i Maeterlincka, a to v závislosti od jednotlivých výstupov a ich obsahu. Úryvok z hry Modrý vták predvedie ako jednoduché bábkové divadlo s maňuškami na oboch rukách, výstup s názvom Liebeslied für Schwester takmer celý extaticky odspieva v nemčine vo forme zautomatizovanej ďakovnej reči všetkým, ktorí jemu – Nechvátalovi - pomohli s prácou na postave. Ku každej časti celku herec pristupuje originálne, nemieša použité protriedky, snaží sa vybudovať pásmo, ktoré je ukážkou jeho hereckého registra. A to sa mu i úspešne darí, expresívny a prehnaný smiech, ktorý až nepríjemne znie v ušiach, strieda nonverbálnou podobou svojskej znakovej reči, či sa pokúša dostať do pohybového tranzu bez pohnutia sa z miesta. Je obdivuhodné, ako ľahko prechádza z jedného emočne alebo fyzicky vypätého stavu do druhého. Oporou mu však je i hudobný vklad a osobité podanie a interpretácia Magdalény Krčálovej s mierne dekadentným nádychom v hlase, miestami dochádza doslova k harmonickej synchronizácii Nechvátalovho prednesu s jej hrou na violoncelo.

Na druhej strane však herectvo odkrýva rezervy v réžii a dramaturgii. Tá pracuje s popisnosťami, ako je napríklad obraz narkotického ošiaľu prezentovaný namiešaním nápoja z rôznyh liekov (mimochodom, modro-žlté pilulky sú pohádzané na zemi v hľadisku, publikum ich môže požívať, hoci úprimne povedané, ťažko nájsť k tomuto kroku akési vysvetlenie v inscenácii). Inokedy sa uchyľuje k jednoduchým a často nedokonalým scénickým riešeniam, ako simulovanie zvuku zbraní a výbuchov z hľadiska, či už ústami režiséra, alebo spolužiakov inscenačného týmu. Výsledný efekt znie skôr rozpačito ako inovatívne.

Tvorcom nemožno uprieť obrovskú snahu o dokonalé zladenie textovej predlohy s prostredím a obsadením. Naozaj mysleli na všetko, dôkazom je i minivernisáž malieb rôzne handicapovaných umelcov, ktorá vtipne odkazuje k téme závislosti. Na druhej strane však inscenácia i tak vyznieva ako uhladený experiment, zostáva bezpečne v medziach formálnej i tematickej zrozumiteľnosti . Zápal teda možno rozochveje ale rozhodne nerozvášni.