Pýtať sa na to, či divadlo má alebo má mať zmysel, sa môže zdať na stránkach tohto periodika a na pôde školy, ktorá ho zastrešuje, na prvý pohľad nepatričné.

Rovnako by sme mohli argumentovať aj v súvislosti s te-matickým okruhom VII. medzinárodnej banskobystric-kej teatrologickej konferencie, ktorá sa konala v dňoch 3.- 4. 12. 20101. Témou bola práve vyššie uvedená dile-ma a výsledkom zasa široká škála rôznych názorov, infor-mácií, stanovísk, ktoré viac či menej korešpondovali so zadaním. To je totiž výhoda, ale zároveň aj kameň úrazu takýchto stretnutí. Na jednej strane nekonkrétny a teda neobmedzený myšlienkový okruh dovoľuje vyjadriť sa k divadlu a jeho zmyslu z množstva aspektov a prakticky žiaden nie je nesprávny. Súčasne však odvádza pozor-nosť od podstaty kladenej otázky do rôznych oblastí nie-len divadelného umenia. Proti tomu samozrejme nie sú žiadne námietky, veď je to hlavne dôkaz, že onen zmysel naozaj je, len ho každý a každá vníma inak.

V súvislosti s konferenciou nastolil prof. J. Císař jednu, možno ešte zásadnejšiu otázku. Ak hľadáme zmysel di-vadla, je predsa nutné si najskôr defi novať, čo termín zmysel znamená. A má pravdu, až na základe defi nície sa môžeme ďalej húpať v kresle s dlaňou na brade a dišputovať.

Veľká časť príspevkov sa tejto otázke elegantne vyhla a zaobalila či vynechala ju podľa potrieb svojho obsahu. Tematické rozvrstvenie zjednodušene načrtnuté od krízy v divadle po technológie tieňového divadla naznačuje, že naozaj môže byť zmysel čokoľvek a kdekoľvek. Našlo sa však i niekoľko textov, ktoré akoby vyčnievali a naozaj sa snažili dodržať otázku ako leitmotív svojich odbor-ných úvah. Prof. Oliver Bakoš (Katedra estetiky FF UK v Bratislave) sa snaží priblížiť zmysel divadla s odvola-ním sa na estetiku nemeckého idealizmu. Poznamenáva, že hoci hľadanie zmyslu by sa mohlo zdať akousi súčas-nou módnou záležitosťou globalizovaného sveta, ktorý je permanentne v kríze, ide o tému starú, azda ako di-vadlo samo. Poukazuje na prepojenie divadelného diela a jeho diváka a že práve tento vzťah je dôkazom alebo podstatou existencie, či bytia divadelného umenia.

Na inej platforme polemizuje o zmysle divadla prof. Jan Vedral (KČD DAMU v Prahe). Na príklade analýzy Büch-nerovho Vojcka a prehistórie jeho vzniku poznamenáva, že zmysel divadla dnešného recipienta sa nestotožňuje s tým minulým, respektíve sa stráca. A nahrádza sa iným, novým, ktorý reprezentuje „zpochybnění a narušení kon-senzu“2. Do centra pozornosti Vedral stavia príbeh ako základnú stavebnú jednotku dramatického, a teda i di-vadelného diela, ktorého absencia by mohla naznačovať onen chýbajúci „sense“.

Nemenej zaujímavé tézy priniesol doc. Miloslav Blahyn-ka (ÚFDV SAV, HF VŠMU v Bratislave), ktorý sa opiera o modernú hermeneutiku, predovšetkým o dielo Han-sa Georga Gadamera. Súbežne so stanovením zmyslu divadla hovorí o porozumení, ktoré recipient prináša do komunikácie s dielom prakticky ešte pred jeho pri-jatím: „Predstavitelia hermeneutiky hovoria o určitom predporozumení. Na jeho základe pristupujeme k tomu, čomu chceme porozumieť.“3 Blahynka zdôrazňuje exe-gézu ako jednu zo základných podmienok v (pre) pocho-pení (zmyslu) diela. To je mimoriadne pálčivá téma, ak si ju premietneme do okruhu záujmu nášho odboru (teda teatrológie a jej súčastí, teórie a kritiky). Navádza totiž k polemike nad postavením jednotlivých častí divadelnej vedy vo výklade diela, nad tým, či sú alebo mali by byť všetky tieto zložky rovnocenné a do akej miery by sa mali poznatky a skúsenosti z nich odrážať v analýzach, kriti-kách, refl exiách, štúdiách. Iste by ideálnou odpoveďou bolo, že by mali byť v rovnováhe a predstavovať teda ne-uzavretý vedecký a vzdelávací okruh. V skutočnosti je to však trochu inak. Akoby sa v textoch, ktoré sú žánrovo špecifi kované buď ako recenzie, analýzy, historiografi cké štúdie a podobne, zabúdalo brať ohľad aj na sekundárne aspekty, ktoré je v nich možno zohľadniť. Čiže, netreba sa vyhýbať v kritikách inscenácií ani teórii ani dejinám, tak ako je kritická (seba)refl exia obohacujúcou zložkou historických či teoretických statí a naopak. Vyhraňovanie sa voči tej-ktorej zložke sa môže akceptovať vtedy, keď si je autor či autorka vedomý a vedomá všetkýh troch základných vedeckých zložiek – teórie, histórie a kritiky na minimálnej odbornej úrovni.

Možno som sa vzdialila od pôvodného zadania konfe-rencie, je to však skôr reakcia na podnety, ktoré jednot-livé príspevky priniesli a otvorili tak dvere ďalšej možnej diskusii.

Dovolávať sa pravého a jednotného zmyslu divadla by bolo naivné a hlúpe, veď práve v rozmanitosti a zložitos-ti tkvie nielen jeho krása, ale aj jeho nutnosť. Človek to-tiž potrebuje k životu nielen vzduch, vodu a potravu, ale aj niečo viac, niečo čo sa nedá odmerať ani v litroch ani v kilogramoch, ale akosi i napriek abstraktnosti ho doká-že naplniť. Pre niekoho je to napríklad divadlo. A v tom môže byť jeho zmysel, respektíve jeden z mnohých. Ten konkrétny totiž téma konferencie, ktorá by po ňom mala pátrať, nestanovila.

1 Súbor príspevkov z konferencie vyšiel v zborníku Má (mať) divadlo zmysel?. Banská Bystrica: Drewo a srd, 2010.

2 VEDRAL, Jan. Divadlo disenzu v tekuté epoše dědiců Johanna Christiana Woyzecka. In MAŤAŠÍK, Andrej (ed.): Má

(mať) divadlo zmysel? Banská Bystrica: Drewo a srd, 2010.

3 Tamže, s. 241.