Jednou z charakteristických čŕt dvadsiateho prveho storočia je postupné stieranie hraníc medzi elementárnymi hodnotami. Súčasnosti dominuje relativizmus. Logicky aj umenie takmer úplne rezignovalo na zobrazovanie sveta, v ktorom sa zoči voči stretávajú jasne defi nované dobro a zlo. Je preto miernym prekvapením, že študenti KČD DAMU sa rozhodli inscenovať upravený text Vladislava Vančuru, Markéta, dcera Lazarova.

Tento historický príbeh (hoci nie je časovo presne zasadený) vo viacerých vrstvách otvára takmer mŕtve témy. Čistá láska, česť, vernosť, to všetko v monumentálnej forme. Dramaturgovi Zdeňkovi Janálovi a režisérovi Pavlovi Ondruchovi sa však podarilo na javisko preniesť len málo z toho, čo pôvodný text obsahuje.

Ako problematická sa ukazuje už dramatizácia pôvodného textu, ktorý je mimoriadne rozsiahly. Bolo teda jasné, že Janál a Odruch budú musieť v prvom rade škrtať množstvo pasáží. Bohužiaľ viaceré zásahy sa ukázali ako nešťastné. Zachované zostalo veľa dejových línií. Ak však zostala zachovaná šírka, škrty sa museli dotknúť hĺbky. Utrpela tým logika deja i motivácie postáv. Najvýraznejšie sa tento nedostatok prejavuje vo vzťahu Alexandry (Ivana Krmíčková) a Kristiána (Ivan Lupták). Moment kedy sa z Kristiána – zajatca, stáva Kristián – Alexandrin partner, je absolútne nedotiahnutý a chýba mu motivácia. Divák sa môže len nechápavo prizerať ako sa Kristián v priebehu sekundy zrazu zamiloval. Podobných scén je viacero, nemá preto význam sa nimi podrobne zamerať. Všetky majú totiž v konečnom dôsledku za následok jedno. Inscenácia ako celok pôsobí roztrieštene. Lyrika aj tragika príbehu sú tým výrazne oklieštené.

Réžia Pavla Ondrucha smeruje k jasnému cieľu. Markétu, dceru Lazarovu komponuje ako historickú tragédiu stredovekého typu. Dôležitú úlohu zohráva preto kontrast. Po obsahovej stránke medzi láskou a nenávisťou, životom a smrťou, šťastím a nešťastím, dobrom a zlom.

Po formálnej medzi vysokým a nízkym, vznešeným a ľudovým. Príkladom, ako by tieto spojenia mohli fungovať bola hneď úvodná scéna predstavenia. V prednej strane javiska sú zbojníci. Rozdeľujú si lup, pijú, nadávajú sú hrubí. Vzápätí refl ektor presvieti bielu plachtu, ktorá zakrýva polovicu javiska a za ňou vidno nepoškvrnenú, jemnú a zbožnú Markétu. Silná scéna je veľkým prísľubom. Bohužiaľ tento kontrast sa vo zvyšku inscenácie nepodarilo zachovať. Naopak, dominuje jednoliatosť.

Viaceré postavy sa zlievajú do jednej, najmä členovia Kozlíkovej družiny. Chýba ich hlbšie rozlíšenie, či už prostredníctvom jazyka, pohybu, mimiky, alebo hocakého iného prostriedku. Podobne monotónne sú aj kompozície mizanscén. Je jasné, že režisér sa sošným herectvom pokúšal podčiarknuť monumentálnosť charakterov i celého príbehu. Tento prístup však rýchlo prechádza do stereotypu. Herec spraví tri kroky, zaujme pózu a prednesie text. Stále dookola. Divák môže mať miestami pocit, že herec nedokáže hovoriť a hýbať sa zároveň.

Tento problém sa následne odráža v temporytme. Mužské postavy sú počas drvivej časti predstavenia stále v jednej polohe - byť agresívny a dominantný. Je jasné, že Markéta, dcera Lazarova, je typ textu, v ktorom vystupujú silní dominantní muži (jedinú výnimku tvorí postava Kristiána). Ak nie sú hlbšie diferencovaní, začnú sa na scéne biť. Každý z hercov sa podvedome snaží zaplniť čo najväčší priestor javiska, pričom ale chýba vnútorná hierarchia mizanscén.

Tento problém by nemusel byť tak vypuklý, ak by bola relevantným opozičným prvkom postava Markéty (Klára Klepačková). Jej fyzické dispozície ju k tomu rozhodne predurčujú. Útla a jemná postava ju typologicky radí k stvárneniu lyrických postáv. Bohužiaľ nepodarilo sa, samotné uchopenie postavy je už horšie. Chýba najmä vnútorné napätie, najlepším príkladom je moment jej prvého stretnutia s Mikolášom (Jiŕí Suchý z Tábora). Ocitajú sa oproti sebe. Hľadia si do očí. Aj divák, ktorý nepozná literárnu predlohu môže vytušiť, že vzťah týchto postáv bude pre nasledujúci vývoj kľúčový. V podaní spomínaných hercov je však toto stretnutie absolútne sterilné.

Všetky spomínané výčitky majú jedného spoločného menovateľa. Ním je nedostatočná práca s detailom. Pri dramatizácii, herectve, réžii tento problém pramení najmä z už spomínanej šírky textu. Omnoho zaujímavejšie výsledok mohol vzniknúť, ak by sa tvorcovia zamerali len jednu líniu. Škoda.