Už viac ako dve desaťročia sa spoločnosť našich post-komunistických krajín môže popýšiť prívlastkom demo-kratická. Po dlhom období totality sa to zdá pre našu kultúru vykúpením. Dlho umlčiavaní umelci opäť do-stali slovo a kultúra sa vymanila z ničivého područia vládneho diktátu (a čo sa kvôli nemu všetci naplakali). No odkedy každý môže povedať všetko, nikto akoby ne-chcel povedať nič. Očakávané explózie kreativity a veľké myšlienky zapadli prachom, nahradené sú bezduchými apoteózami nevzdelanosti a kultúrnej ignorácie. Vysní-vaný komunistický raj, ktorému sa všetci vysmievali, nahradil nemenej smiešny raj konzumnej spoločnosti.

Sloboda slova, nesloboda ducha

Konrad Paul Liessmann upozorňuje na tento fakt vyjadre-ním, že tragédia, ku ktorej došlo v minulom storočí pod tlakom ideologizácie a politizácie, sa v súčasnosti opa-kuje pod taktovkou ekonomizácie.1 Vzhľadom k dnešnej vyprázdnenosti kultúry a vzdelania tak môžeme konšta-tovať, že totalitu komunistickú nahradila totalita kapita-listická, ktorá má pre kultúru nemej ničivé dopady.

V období socializmu u nás umelo vzniklo informačné a kultúrne vákuum, ktoré zamedzovalo prechodu „roz-kladných západných“ tendencií – socialistický realizmus a jeho normatívne pravidlá sa stali jedinou možnou dog-mou. Táto dogma mala jasnú funkciu – transformovať ľudí pomocou umenia na komunisticky zmýšľajúce by-tosti a umelcov „povýšiť“ slovami Josipa Stalina na „inži-nierov ľudských duší“. Nekompromisný politický systém tak presiakol aj do bežného života a spravil z neho po-litikum. Umenie zahlcoval agitačnými heslami, mýtami o príchode nového šťastného veku.

Intenciou autora tohto mýtu – vládnej strany – tak bolo defi novať a ustanoviť realitu bytia v totalitnej spoloč-nosti, a teda, povedané slovníkom Rolanda Barthesa, naturalizovať fi kciu, prezentovať daný politický systém ako najlepší možný stav vecí. Dnes žijeme v spoločnosti kapitalistickej, kedy sa prenáša ekonomická moc do rúk súkromníkov. Ľudia už nie sú obeťami boja mocenské-ho, ale konkurenčného. Finančný profi t a komerčný úspech na trhu zasahujú aj kultúru, ktorá prispôsobuje svoje hodnoty konzumu.

Dvadsať rokov po revolúcii sa zdá, že informačné a kul-túrne vákuum nepoľavilo, len zmenilo svoju tvár. Ko-munistický budovateľ zo súdobej literatúry sa na nás usmieval a dojemne netúžil po ničom inom, len aby sme sa mali konečne lepšie. Dnes sa prezliekol za realitného makléra, ktorý v televízii s tou istou dojemnosťou túži po tom, aby mohli všetci žiť šťastne v svojich nových domovoch.

Mýtus kvality

Dnešný človek chce pri čo najmenšej námahe prežiť čo najak-tívnejší a najplnohodnotnejší život. Pojem plnohodnotného života je dnes už ale do takej miery sprofanovaný nekoneč-ným výpočtom príručiek a rád z časopisov, že o skutočnej hodnote toho, čo je proklamované ako správne, nemôžeme nepochybovať. Ľudia ale so záujmom sledujú, ako sa vyvíja predstava ideálneho života, a snažia sa jej neustále približovať. Kvalitu života tak nahradzuje pocit kvality, život ako taký degradoval na trend.

Imanentná existencia tak dnes nekompromisne vytesnila transcendenciu, pojem kariéra nahradil duševnú satisfak-ciu a ideu materstva návod na výchovu. Myšlienky zanikajú v bezobsažných heslách, skratkovitý a jednoducho uchopi-teľný návod na život sa stal pohodlnejším než život sám. Ak ľudia napĺňajú tieto všeobecné tézy o kvalite života, môžu si aspoň vychutnať ten pocit, čo je omnoho jednoduchšia a spoločensky priateľnejšia cesta, ako hľadanie kvality sa-motnej v sebe samom. Dnes už vieme na internete zistiť, ako prekonať partnerskú krízu, či ako zvládnuť pracovný pohovor. Má teda vôbec cenu robiť pracovné pohovory, keď sa z nich budúci zamestnávatelia dozvedia iba to, čo sa chcú dozvedieť? A má cenu prekonávať partnerské krí-zy, keď si partneri svoju lásku overujú krúžkovacím testom z nedeľných príloh bulvárov? Má cenu vôbec uvažovať, keď svet už má pre nás pripravené tri možnosti?

V reklamách vidíme šťastné a krásne rodiny, žijúce v pek-ných domoch so zlatým retrieverom na záhrade, ako po-užívajú ten či onen prací prášok, či jedia nejaký jogurt. Do šťastných úsmevov sa zapletie akási poznámka o bi-ochemickom zložení produktu a vedeckom výskume, pre bežného človeka absolútne nečitateľná, no vzbudzujúca dojem, že sme tak inteligentní a obozretní, že sa bez tejto informácie nezaobídeme. Tento proklamovaný ide-álny obraz rodinného života v sebe nenápadne zahŕňa aj onen produkt, čím sa v podvedomí začne automaticky s ideálom asociovať.

Predmet zobrazenia je teda, podobne ako v poetike soci-alistického realizmu, nepreniknuteľný, mýtus uľpieva iba na povrchových vlastnostiach a nesmeruje k analýze. Ro-land Barthes to nazýva infl exiou, teda text referuje sám o sebe a pre seba – bez vysvetlenia či určenia kontex-tu a opodstatnenia. Vytváranie umelých podvedomých asociácií bolo zbraňou ako komunistickej moci, tak aj dnešných obchodníkov. Kultúra v minulosti degradovala na agitáciu, dnes na konzum.

Vzdelanie ako trhový artikel

Odpoveď na otázku, kde pramení dnešná kríza kultúry, čiatočne zodpovedá Konrad Paul Liessmann v svojej kni-he Teorie nevzdělanosti. Snaží sa tu predostrieť problémy tzv. spoločnosti vedenia, ktorej samotný názov je po na-hliadnutí pod povrch tohto označenia mýtus. Prívlastok „informačná“ či „spoločnosť vedenia“ totiž neznamená, že vzdelanosť tu je najvyššou hodnotou, ale že vzdelanosť sa stala predmetom najmocnejšieho hýbateľa spoločnosti – kapitalizácie. V posledných desaťročiach teda nie sme svedkami prechodu od industriálnej spoločnosti k spoloč-nosti vedenia, ale industrializácie vedenia.2

Práve industrializácia a ekonomizácia vzdelania spôsobu-je jeho vyprázdnenie, pretože sa stáva trhovým artiklom, spredmetňuje sa a uniká svojej vnútornej podstate. Ade-kvátne vzdelanie je prvotným predpokladom vykonávania akejkoľvek profesie, čím sa stáva ekonomickou nutnosťou. Hodnota vzdelania sa teda odvíja od možnosti jeho prak-tického zúročenia.

Vzdelaním a vedením v tomto prípade nie je kontempla-tívna činnosť, ale zapamätanie si penza informácií potreb-ných k vykonávaniu praxe. Tak sa vzdelanie degradovalo na univerzálne disponibilné a fragmentárne teoretické podhubie praktickej činnosti. Nutnou konzekvenciou tej-to kapitalizácie ducha je práve nevzdelanosť.3 Označenie našej spoločnosti ako informačnej či spoločnosti vedenia je teda paródiou reality, mýtom dnešnej doby

Kvantifikácia sveta

S príchodom požiadavky univerzálnej disponibility vzdelania prišla aj nutnosť toto vzdelanie nejak ukot-viť, uzákoniť a štrukturovať. Vzdelanie je tak nahradené učebnicou a potvrdené ministerstvom školstva schvále-nou skúškou. Nepredpokladá teda vlastnú intelektuálnu aktivitu, len schopnosť zapamätania príslušnej faktogra-fi e. Tak sa jednotlivé znalosti bez kontextu či schopnos-ti s týmito znalosťami kreatívne narábať stali zárukou úspešného zloženia skúšky a nositeľ titulu sa môže hrdiť tým, že je vzdelanec.

Kvalitu vzdelania tak nahradzuje kvantita; obligátnou otázkou na maturitnej skúške z literatúry je vymenovanie čo najviac diel toho a toho autora. Vlastný úsudok je neo-podstatnený, nakoľko sa nedá kvantifi kovať a teda prime-rane ohodnotiť známkou. Práve známka, ktorá má v prie-behu pätnástich minút zaradiť študenta medzi dobrých či horších, sa stala ubíjajúcou súčasťou vzdelania. Obsesia všetko kvantifi kovať a tým dávať možnosť vzájomne po-rovnávať neporovnateľné prakticky zabila možnosť vlast-ného rozvoja študenta. Študent je nútený spĺňat vopred stanovené kvantifi kovateľné kritériá a teda je odsúdený na pasívne reprodukovanie existujúcej faktografi e.

O fragmentarizácii a kvantifi kácii sveta a poznania sved-čia aj veľmi rozšírené a obľúbené vedomostné show. Na-júspešnejší sú opäť kandidáti, ktorí disponujú najväčším penzom informácií, pričom sa vôbec nezohľadňuje mo-tív kontextu ich znalostí. Ako poznamenáva Konrad Paul Liessmann, samotné vedenie a vzdelanie tu nie je dôleži-té, nahradzuje ho hádanie a tušenie, lovenie v pamäti.

Pochopenie, analýza či kreatívne zúročenie vedomostí je tak neopodstatnené. Podobným príkladom je aj neustále hodnotenie prostredníctvom rebríčkov, kedy vec samot-ná nie je predmetom refl exie, stáva sa iba kvantifi ko-vateľnou veličinou. Fetišizácia rebríčkov je tak výrazom a symptómom špecifi ckej formy nevzdelanosti – chýba-júceho úsudku.4 Posudzovanie degradovalo na kvantifikovanie, prehľadné, jednoducho stráviteľné vtesnávanie sveta do tabuliek.

Emócie v kocke

V takto skratkovitom živote aj kultúra čelí skratkovitosti a nivelizácii, mení sa na pohodlne stráviteľnú a bezob-sažnú jednohubku. Svet dnes priam prekypuje rôznymi krátkymi videami, dôkazom je rozšírenosť fenoménu Youtube či televíznych relácií, ktoré tieto videá reprodu-kujú. V koncentrovanej podobe tak človek môže zažiť kvázikatarziu pri pohľade na dopravnú nehodu či dieťa napadnuté psom. Smiech privodí zase video z hry ma-čiatok či niečí groteskný pád. Zážitok je tak oprostený od akýchkoľvek tematických nuáns, a teda bez intelektu-álneho zaťaženia prináša efekt emocionálneho prežitku. „Doprajte si svoju dennú dávku emócií,“ hovorí upútav-ka na jeden televízny seriál.

Televízne noviny tak už tiež odsunuli svoju funkciu obči-anskej informovanosti, sledovanosť prináša profi t a teda ju treba zvýšiť. Tak sa z žurnalistiky stalo už tiež iba de-fi lé top videí dňa, a ako tragikomicky konštatuje Konrad Paul Liessmann, informačne najviac nasýtenou časťou je predpoveď počasia. Žurnalistika ako najprístupnejší zdroj znalostí a informácií tak zohľadňuje predovšetkým komerčný aspekt, a teda motív zvedavosti. Tým klesla na úroveň zábavy a vo veľmi precízne radených šotoch dáva divákom žiadané „dávky emócií“, čím ukája našu narkomanskú závislosť na povrchnosti.

Telenivelizácia

Nesmierne komerčné úspechy dnes slávia nekonečné te-levízne seriály. Banálne zápletky a dejové zvraty sťahujú diváka do svojho sveta, ponúkajú nahliadnutie do intimi-ty postáv. Tento naturalizmus, ktorý na pôdoryse voye-ristických ukážok zo života ľudí neprináša žiadnu tému, ideu či pointu, sa stáva iba akýmsi fi ltrom každodenných starostí. Človek nazerá do intimity druhých a bez akéhokoľvek intelektuálneho zaťaženia môže konfrontovať svoj život s iným.

V týchto seriáloch sa vytráca akýkoľvek zmysel pre znak, symbol, či referenciu k téme, ktorá tu taktiež absentuje. Divák teda vníma tieto prvoplánové nadhodilé situácie prvoplánovo, pretože pod slovami sa neskrýva nič iné, ako ich faktický význam, referencia k deju. Pri spätnej reprodukcii tak môže byť zodpovedaná jedine otázka „čo?“; na otázky „prečo?“ či „čo tým chcel autor pove-dať?“ odpoveď už neexistuje. Láska, podvod, rozchod. Láska, tehotenstvo, manželstvo. Priateľstvo, podvod, hádka. To je časť dejových konštruktov, ktoré sa neustále variujú. Variáciou tu ale je zmena chudobnej blondýnky na bohatú brunetu či podobné povrchové kozmetické úpravy osvedčenej banálnej štruktúry. Pri absencii témy sa nedá variovať nič iné, len make-up.

Táto tematická a dejová nekonzekventnosť, vyprázdne-nosť situácií a ich autoreferenčnosť prináša už vyššie spomínané emócie v kocke. Každý deň si tak človek môže virtuálne prežiť to, čo vo vlastnom živote nie je schopný dosiahnuť. Opäť je tu kvalita života zastúpená pocitom kvality, opäť sme svedkami mýtizácie v dnešnej kultúre.

Kultúrne totality

Bezduchosť tejto heslovitosti kultúry teda v porovnaní s agitáciou kultúry totalitnej prináša pre nás nie veľmi li-chotivý záver. O to väčšou tragédiou je, že kultúrna tota-lita dnes je výsledkom našich očakávaní, a preto sa voči nej nedá vzoprieť. Autori komerčnej kultúry vychádzajú z požiadavok diváctva a produkujú to, o čo je najväčší záujem. Dnešný „kapitalistický realizmus“ v podstate ne-prináša po socialistickom realizme žiaden kultúrny vzo-stup. Jedinou faktickou zmenou je otvorenie niektorých tabuizovaných tém, ktoré ale v zásade súvisia s teles-nosťou a sexualitou a oscilujú medzi vulgárnosťou a ba-nálnosťou. V období socializmu bola slepota vzdelania a nevkus v kultúre vnucovaná „zhora“, dnes prichádza od ľudí, „zdola“. Dá sa teda iba konštatovať, že vláda väč-šiny je pre kultúru podobne zhubná, ako totalitná vláda jednej strany a že potešujúci je aspoň fakt, že „disidenti“ dnes nie sú stíhaní políciou.

1 Liessmann, Konrad Paul: Teorie nevzdělanosti. Praha: Academia, 2009, s. 85.

2 Liessmann, Konrad Paul: Teorie nevzdělanosti, s. 30.

3 Tamtiež, s. 11.

4 Liessmann, Konrad Paul: Teorie nevzdělanosti, s. 58.