O problematike definovania a stanovenia princípov umeleckého výskumu, respektíve vedeckého výskumu, ktorý sa dotýka alebo čerpá z umenia, sa v širšom čes-koslovenskom kontexte hovorí pomerne málo, väčšinou ide o debaty za zatvorenými dverami, či v rámci rôznych sympózií a konferencií 1. Z veľkej časti ide o záležitosť umeleckých vysokých škôl či umenovedných inštitúcií. Sú to miesta, kde sa táto téma dostáva do centra po-zornosti, a spolu s ňou i fakt, že stav ani podmienky pre rozvoj výskumu v umení nie sú ideálne.

Ako (ak vôbec) defi nujeme výskum v oblasti umenia, čo je jeho podstatou a je to vedecká činnosť rovnocen-ná s ostatnými exaktnými vedami? Ak ide o rovnocen-nosť, pozornosť si zaslúži aj vnútorná štruktúra členenia umenia, ojedinelosť a rôznorodosť v otázkach predmetu výskumu či podmienok a napokon aj výsledkov. Roz-hodne však nie je možné takúto diskusiu generalizovať či odvolávať sa len na zavedené modely. Zjednodušene povedané, pri výskume v umení nájdeme možno viacej výnimiek ako pravidiel.

Zdrojom inšpiratívnych podnetov ale aj overených ar-gumentov, môže istotne byť antológia odborných štúdií The Routledge companion to research in the arts, ktorú v minulom roku vydalo progresívne vydavateľstvo Rout-ledge v spolupráci so štokholmským nadačným fondom Riksbankens Jubileumsfond, ktorý podporuje rôzne ve-decké aktivity. Prvotnou myšlienkou pre vznik publiká-cie bola „potreba položiť základy pre aktuálnu diskusiu o výskume v umení.“ 2 A k tomu majú slúžiť práve prís-pevky ako pevná platforma pre ďalšie rozvinutie debaty. Ich autormi a autorkami sú úznávané osobnosti, ktoré sa vzťahom vedy a umenia zaoberajú, v textoch sa opie-rajú aj o vlastné vedecké výsledky a stanoviská a vďaka národnostnej a odborovej pestrosti oplýva monografi a aj pluralitou kritických názorov, možných defi nícií a podôb výskumu v oblasti umenia a teda i hypotéz jeho progre-sívneho smerovania.

Ani jeden text sa nesnaží proklamovať jediné možné riešenie či stanoviť nemenné závery, skôr naopak, otvo-renosť a miestami až benevolentný prístup k iným ako vlastným metódam sú chvályhodné. Okrem toho sa jed-notlivé príspevky veľmi striktne držia stanovenej témy, čo odhaľuje ich viacmenej jednotná formálna štruktúra (osnova členenia na úvod-jadro-záver) a snaha o koncen-trovanie sa na základnú otázku, pričom ale demonštrujú svoje východiská na rôznorodom materiále. To je často slabina mnohých obdobných publikácií, spočiatku tema-ticky vyhranených ale v konečnom dôsledku ich obsah len zriedkavo odkazuje k leitmotívu.

Antológia obsahuje dvadsaťtri anglicky písaných štúdií, ktoré sú rozdelené do troch širších celkov – Podklady (Foundations), Ohlasy (Voices) a Súvislosti (Contexts), podľa toho, k čomu sa ten - ktorý text vzťahuje. Kaž-dej časti predchádza i kratší úvod, ktorý načrtáva, čo v nej je primárnym predmetom záujmu. V prvej ide o: „vzťah medzi súčasnou umeleckou praxou a existujúcou koncepciou akademického výskumu, čo majú spoločné a v čom sa rozchádzajú.“ 3 Texty tejto časti sa na konkrét-nych príkladoch venujú tenkej hranici a teda ťažkosti de-fi novania vedeckej podstaty umenia, ale aj miesta ume-nia na akademickej pôde, otázkam vysokého školstva, boloňského systému a jeho výhod a nevýhod, rozdielom v oblasti doktorského štúdia z regionálneho hľadiska. Po-ukazujú na výhody výskumu v umení, ktorý prináša nové prístupy a pohľady mimo umenie samotné. Zaujímavá je konfrontácia zaužívaných tradičných prístupov v eu-rópskych krajinách, ktoré sa nie vždy zhodujú, príklady z prostredia nemeckých vysokých umeleckých škôl ako dôkazy, že boloňský systém nestačil zatiaľ pohltiť vysoké školstvo v globále. Ale zároveň prvá časť knihy i potvr-dzuje, že školstvo prechádza od polovice dvadsiateho storočia výraznými zmenami.

Pod názvom Ohlasy nájdeme texty, ktorých pojítkom je vlastne osobitý prístup k výskumu v umení z metodologického hľadiska, ale i s ohľadom na predmet skúmania. Tomu podlieha i požívanie terminológie a v konečnom dôsledku poukazuje i na problémy s jej presným užitím. Súvislosti zhromažďujú príspevky, ktoré sú „evidenociou umeleckého výskumu z rôznych aspektov“ 4. Podstatnou témou štúdií je inakosť výskumu v umení, ktorý sa čas-to nestotožňuje s ostatnými vedeckými sférami a snaha o defi novanie takejto inakosti. Ide tiež o polemiku nad tým, čo ešte nie je ale čo už je výskum v umení, ako ho docieliť, akými prostriedkami a metódami.

Istým predznamením obsahu sú hneď tri predhovory, hlavných editorov Michaela Biggsa a Henrika Karlssona, ďalej Helgy Nowotny a Hansa-Petera Schwarza. Veľmi po-dobne, no každý z iného aspektu vlastne uvádzajú knihu ako študijný materiál, a vidia v nej i ďalší krok vpred v medzinárodnej diskusii o vzťahoch vedy a umenia nie-len na akademickej pôde. Na jednu monografi u sú ale tri vlastne rovnaké predslovy zbytočnou záťažou ešte pred samotným obsahom.

Z formálneho hľadiska je kniha pomerne vydarená, an-glický jazyk ako spoločný stmeľovací prvok sa objaví v zrozumiteľnej a jednotnej podobe – british English. Ako nepraktický sa môže zdať poznámkový aparát až v záve-re každého z textov, hoci nejde o neštandardnú formu. Prehľadnosť je jedným z pozitív monografi e, minimálne tá grafická.

To sa už ale nedá povedať o používaní základných a naj-frekventovanejších termínov publikácie, ktorými sú re-search in the arts, artistic research, practise-based re-search in and through arts a practise-led research. Ani v doslovnom preklade nejde o synonymá, hoci sú si sa-mozrejme blízke. O to viac je prekvapujúce, že sa s nimi v synonymickom zmysle pracuje v zborníku. Každý autor a autorka si osvojil a osvojila jednu z defi nícií a používa ju v príspevku, no v konečnom dôsledku sa nestretneme s vysvetlením prečo. Ide o veľkú rezervu hlavných edito-rov, že si hneď v úvode nestanovili jednotnú terminológiu, ktorú by dodržiavali. Respektíve, nenájdeme snahu o konkrétne porovnanie termínov či možnosti, v akom kontexte sú a nie sú zaužívané. Ide zrejme o dôsledok hľadania spoločného pohľadu na výskum v oblasti umenia, kde významové odchýlky v defi níciách nehrajú primárnu rolu. Pravdou však je, že takáto publikácia si oboznámenie čiateľov s detailami priamo žiada. Ak by sme sa snažili aplikovať ich na našu zavedenú termino-lógiu, výhodným by bolo užitie pojmov výskum o umení, výskum v umení a výskum skrz umenie. Po prečítaní konkrétnej štúdie sa napokon dá skonštatovať, ktorý termín by bolo vhodné použiť, o to viac je paradoxné, že zodpovední redaktori texty ponechali v terminolo-gickej roztrieštenosti. Kniha by pôsobila komplexnejšie a kompaktnejšie. Okrem toho sa v nej nenájde priestor ani na vysvetlenie pojmu creative arts a jeho vyhranenie sa voči ostatným zaužívaným pojmom ako the arts, per-forming arts a podobne.

Spomedzi širokej škály textov zaujme predovšetkým štúdia Darrena Newburyho, Research training in the creative arts and design. Ide o veľmi analytický, no pú-tavo napísaný text. Autor sa snaží dokázať, že doktorský stupeň štúdia je vhodnou formou cibrenia si a precvičo-vania vedeckých zručností. Súčasne však Newbury do-dáva, že ak má tento model fungovať, netýka sa len štu-dentskej komunity ale ide o záväzok pre druhú stranu – garantov doktorského štúdia. Pedagógovia a školitelia by mali sami defi novať a stanoviť, čo má byť náplňou tohto prístupu vo vzdelávaní práve v umení a dizajne. Zdôrazňuje tiež, že nie je vždy nutné formulovať otázky výskumu explicitne hneď na jeho začiatku, malo by ísť o súčasť vedeckého procesu a nie o jeho prioritu. V zápätí dodáva, že nie každý výskum stojí za udelenie do-ktorského titulu. Ako jediný tiež defi nuje doktorandský výskum ako „špecifi cký výskum, ktorý vyžaduje sebave-domé metodologické uchopenie, ktorý sa refl exiou líši od ostatných druhov výskumu“ 5. Užitočný je podľa auto-ra transdisciplinárny prístup. Samotný model osvojova-nia si vedeckých zručností by mal pozostávať zo štyroch stupňov: individuálna odborná supervízia, intenzívny študijný proces založený na konkrétnom predmete skú-mania, aktívne spolupodieľanie sa na vedeckej kultú-re, vzdelávanie sa prostredníctvom workshopov. Mali by byť teda predpokladmi pre individuálny rast vedca a súčasne kultivovať jeho odbornú činnosť. S tým súvisí i písomná refl exia výsledkov - súčasť dizertačnej práce. Táto refl exia môže mať podobu metodologickú, kritickú alebo môže ísť o písomné výstupy publikované napríklad v odborných periodikách. Považujem štúdiu za prínos-nú aj v kontexte výskumu v umení, v ktorom sa pohy-bujeme a kde sa ťažko vyrovnávame s tým, ktorá (ne) umelecká činnosť má vedecký potenciál, ktorý umelecký materiál môže suplovať písomnú formu výskumných vý-sledkov alebo neustále polemiky nad tým, či vôbec má umenie vo vede miesto. Hoci ako sa spomína v jednom z predslovov, umenie ako prostriedok vedeckej činnosti má svoje korene už v renesancii.

Antológia The Routledge companion to research in the arts nepatrí len na akademickú pôdu, do rúk pedagó-gom alebo doktorandom, ale mohla by byť užitočnou aj pre praktických umelcov pri refl ektovaní vlastnej tvorby. Zároveň má publikácia ambíciu upevniť vzťahy vedy a umenia a ponechať tak tieto dve navonok vzdialené sféry v nepretržitom dialógu.

1 Podnetný je z tohto hľadiska zborník prác z konferencie pri príležitosti 60. výročia AMU Kde končí umění a začína věda, a naopak? Praha: AMU, 2007.

2 BIGGS, Michael; KARLSSON, Henrik: The Routledge companion to research in the arts. London and New York: Rout-ledge, 2010.

3 Tamže, s.1.

4 Tamže, s.314.

5 Tamže, s.371.