Štvrtý ročník katedry alternativního a loutkového divadla sa podujal na neľahkú úlohu – a to vytvoriť inscenáciu bez slov. Tomáš Měcháček, Dora Sulženko-Hoštová a Vráťa Šrámek vo svojom koncepte inscenácie Touhy miesto replík stavili na nonverbálne výrazové prostriedky. Všetko, čo sa deje na javisku je tak vyjadrené hlavne pomocou mimiky, pohybu a gest, významotvorná je v inscenácii aj hudba, respektíve spev samotných protagonistov. 

Vychádzajúc z vlastnej skúsenosti s vnímaním pohybového a tanečného divadla, mi napadá otázka, či sa vôbec dá z inscenácie pracujúcej primárne s mimojazykovými výrazovými prostriedkami odčítať jej obsah, alebo posolstvo. Osobne si myslím, že to predstavuje veľkú výzvu pre diváka, rovnako ako aj pre kritika, aby sa naozaj zamyslel nad významom prvkov, ktoré napríklad pri bežnom činohernom predstavení, nie sú natoľko dôležité, preto možno nie sme zvyknutí primárne sa nimi zaoberať. Na druhej strane, keďže pohyby tela, pózy či gestá sú v našej – európskej – kultúre v oveľa menšej miere nositeľmi fixných významov (opäť v kontraste so slovom dominujúcim v činohre), otvárajú priestor pre mnohoraké interpretácie, z ktorých každá bude ovplyvnená subjektívnym vnemom diváka. Asi nie je cieľom, aby sa názory všetkých divákov na zmysel a obsah takejto inscenácie plne zhodovali. Ako spoločné východisko pre naše úvahy a interpretácie však určite môže slúžiť aj názov inscenácie.

Herci v Touhách spočiatku konajú veľmi neisto. Keď pred nás na začiatku predstavenia na scénu predstúpia, vyzerajú byť trochu stratení. Vnímajú našu prítomnosť, vidia naše uprené pohľady a krvopotne premýšľajú, čo ďalej. Vtedy sa na jediný krát počas inscenácie uchýlia k slovám, a to tiež len k niekoľkým. Začnú totiž prvým, čo im príde na um – pomenujú, čo vidia okolo seba. Herci, kostýmy, trávnik... po vyčerpaní všetkých nápadov im z tvárí vyčítame, že sú nervózni a už naozaj nevedia, čo by nám ešte mohli povedať. Keď nepomôže ani psí pohľad na osvetľovača, ktorého prosia o zhasnutie svetiel, skúsia využiť radu, spomenutú na začiatku: „ak nevieš čo máš robiť, krič!“ a bojazlivý krik pomaly prepukne vo viachlasný rev, ktorý obmäkčí už aj osvetľovača.

Od začiatku do konca predstavenia sú herci prítomní na javisku spoločne, pôsobia ako skupina, ktorej členovia sú navzájom značne prepojení. To vyčítame hlavne z ich tvárí a pohľadov, ktoré na seba upierajú počas celej inscenácie. Je zaujímavé sledovať, ako sú prostredníctvom očného kontaktu schopní medzi sebou komunikovať. Mimikou zas dokážu veľmi presne tlmočiť atmosféru (napríklad v spomínanom úvode, keď herci vstúpia na javisko, sú ich pohľady plné nervozity a pocitov trápnosti z toho, že nevedia čo majú robiť), ale aj komentovať dianie na scéne (keď jeden z hercov začne oduševnene spievať, ostatní ho vysmejú). Neustále vedomie toho, že na hercov niekto pozerá (pretože samozrejme okrem nich samotných sme to aj my, diváci) vytvára istý nátlak, ktorý u nich vyvoláva túžbu konať. Tá vedie hercov k akcii a v konečnom dôsledku práve vďaka nej vzniká celá inscenácia.

Touhy sú štruktúrované ako sled spoločných výstupov. Ich princíp je podobný – herci väčšinou rozohrajú nejakú pohybovú akciu, zabávajú sa ňou, no po chvíli ich to akoby omrzí, ostane len jeden/jedna (vždy iný z hercov), ktorý sa od celku odlíši tým, že v akcii pokračuje, alebo ju rozvíja. Individuálne konanie osôb v strete s ostatnými je tak zväčša prostriedkom k vytvoreniu dramatických situácií. Keď sa scéna obsahovo naplní, z pravidla je ukončená zhasnutím svetiel – tma v inscenácii zastupuje čas potrebný na uvoľnenie napätia. Po opätovnom rozsvietení sa začína nová kapitola, vždy však nadväzujúca na predošlé. Do inscenácie formálne nezapadá iba scéna, v ktorej František Hnilička stojí sám na javisku a s nastavenými rukami čosi očakáva od nebies. Samotný obsah výstupu síce korešponduje so zvyškom inscenácie, no z nej nevyplýva žiadny dôvod, prečo by iba jeden, a práve tento herec mal byť natoľko markantne odlíšený od ostatných.  

Kto sú tí ľudia a ako sa ocitli na scéne? Trochu to vyzerá, akoby ich tam niekto poslal a zavrel. Na celej podlahe javiska je položený krásny zelený trávnik, ktorý vyvoláva dojem čistého, nepoškvrneného priestoru. Je nám však jasné, že tráva je umelá, teda nejde o dielo prírody, ale človeka. Šesť mikrofónov visiacich nad javiskom nám tiež pripomína, že tento priestor je neprirodzený. Celé konanie hercov na javisku môže byť sledované – prinajmenšom nami, divákmi – a odpočúvané, respektíve aj nahrávané. Podozrenie, že ich tam uväznila trojica tvorcov, aby sa s nimi mohli zahrávať a skúšať, ako sa zachovajú v istých podmienkach, sa zdá byť opodstatnené.

Tým by sa vysvetlilo zvláštne správanie niektorých hercov. Chvíľami totiž vyzerajú, akoby boli postrkovaní k činom nejakou ďalšou osobou (osobami). Tá je schovaná niekde v pozadí a poťahuje neviditeľnými nitkami, ktorými si ich obmotala. Urobila si z nich bábky, no ponechala im vlastnú vôľu. Vďaka tomu môže konanie hercov usmerňovať, no zároveň im v istom momente môže nechať úplnú slobodu a už len sledovať, ako na nečakané zvraty zareagujú tieto „pokusné králiky“ na javisku.

Napríklad v jednej zo scén je dievčina (Kateřina Dvořáková) poháňaná smerom k mužom, ktorým sa hádže do náruče. Tí sú z toho prekvapení, prehadzujú si ju. Konflikt nastane vo chvíli, keď jej jeden z nich siahne na zadok. Dá mu facku a on jej ju v obrannom reflexe vráti. Zrazu na krátky moment celé javisko (a s ním aj hľadisko) zamrzne, každý očakáva, čo sa stane ďalej. Zásahy „zhora“ sa tuto končia, a od tejto chvíle sledujeme bezprostredné reakcie ľudí náhle ponechaných bez pomoci. Fackovanie trvá, až pokiaľ v ňom herci chcú pokračovať. Okrem princípu ovládania na tejto scéne môžeme vidieť aj príklad humoru, s akým sa v inscenácii pracuje. Napriek značnej abstraktnosti celého diela tu vzniká veľmi konkrétna dramatická situácia. Prvý úder nás prekvapí, druhý už pobaví, rovnako ako povzbudzovanie zo strany zvyšných hercov. Zrazu nastane až civilná chvíľa dotýkajúca sa azda každého diváka, a vďaka viacerým takýmto detailom je inscenácia vtipná a svižná. Popri tom sledujeme aj rozvíjanie témy túžby na konkrétnych prípadoch – zaujímavá je dvojitá optika nazerania na túžbu po zblížení, ktorá je príčinou konfliktu.

Pestrosť inscenácii dodáva aj výrazný hudobný komponent. Keď herci spievajú, dokážu si sami stáť za svojím konaním. Vo viacerých scénach totižto skupina začne vydávať zvuky (slabiky, alebo skomolené slová), postupne sa vyvíjajúce do spevu. Aj tie sa zdajú byť mimovoľné, no hľadanie spoločnej melódie ich očividne baví a v týchto chvíľach preberajú nad sebou kontrolu. Spoločne tak vytvárajú niečo, čo pekne znie a má úplne iný charakter ako zvyšok ich konania na javisku. Spevy čoraz viac znejú sakrálne, akoby na javisku stál malý kostolný zbor. Ak je chorál prostriedkom, pomocou ktorého človek komunikuje s bohom, znamená to, že aj títo ľudia sa obracajú na vyšší princíp? Na niekoho, kto im poradí ako ďalej, čo by v kontexte inscenácie teda mohla byť trojica Měcháček/Sulženko-Hoštová/Šrámek... Herci však stále váhajú medzi dvoma možnosťami – zdá sa, že by sa radi vymanili spod cudzej moci, no zároveň sa k nej obracajú v speve a gestách (nastavené dlane, pohľady smerujúce k stropu).

Jedna z hudobných scén má však úplne iný charakter. Herci začnú najprv s rytmom – búchajú si do stehien, tlieskajú – pričom zrýchľujú, až sa úplne odviažu a na javisku sa rozpúta šialená diskotéka, kde sa tanec mení na nekontrolovateľné pohyby, do ktorých herci vkladajú všetku svoju energiu. V tomto maximálnom momente slobody sa jedna z herečiek (Lucie Valenová) uprostred skákajúcich ľudí zastaví a akoby si uvedomila, čo sa práve udialo – teda že konečne aspoň na chvíľu herci nečakali čo sa stane, ale konali sami za seba. V tej chvíli herečka využije situáciu a preberá moc nad ostatnými. Prostriedkom vplyvu sa stáva biele sako, ktoré si herci následne vymieňajú. Kto ho má oblečené, stáva sa vodcom skupiny. Túto pozíciu nevyužívajú násilne, skôr ich baví usmerňovať kroky svojich nasledovníkov, vytvárajú tak minimalistické tanečné choreografie. V tomto bode sa im podarilo skrotiť nevypočítateľné zásahy „zhora“ a začať konať – hrať na javisku, tak ako po tom túžili už na začiatku inscenácie.

Zmena sa odzrkadľuje aj na ich ďalšom počínaní. Herci objavujú mikrofóny nad sebou, skúmajú, čo dokážu, vytvárajú rôzne zvuky, a ozvena, poprípade zvukové efekty ich nadchýnajú. Každý sa chce nejako predviesť, pod mikrofónmi začnú postupne pobehovať, vyskakujú k nim a náramne si to užívajú. Vtedy sa už úplne stráca nesmelosť zo začiatku a herci presne vedia, čo majú robiť: to, čo chcú a čo ich teší. Vo výskokoch, grimasách, či výkrikoch sa skrýva ich vlastná originalita a osobnosť. Na chvíľu tak naplno dávajú priechod svojim pocitom, svojmu nadšeniu zo získanej voľnosti.

Čím sú však istejší v konaní, tým je ich hudba silnejšia a čoraz viac podobná chorálu. Podľa tohto, prebranie kontroly nad sebou samým ide ruka v ruke s potrebou obracať sa na niečo vyššie, aj napriek tomu, že je to v princípe to isté, spod čoho sme sa v počiatku chceli vymaniť. Posledná spievaná scéna je zo všetkých najpôsobivejšia: hlasy hercov sú čisté, dokonale zladené a aj bez zosilnenia mikrofónom by boli priam mrazivé. Vďaka tlmeným svetlám sa javisko premení na intímny priestor ako stvorený pre kontempláciu nad vlastným bytím, nad túžbami... Záver predstavenia tvorí krátky obraz všetkých hercov hľadiacich niekde nahor s nastavenými rukami. Na začiatku túžili konať na javisku samostatne, bez pomoci. Keď sa im to však podarilo a oni zistili, čo všetko to obnáša, akoby si uvedomili, že malé usmernenie od iného sa vlastne vždy zíde. Poddávajú sa herci osudu (vyššej sile, režisérom – akokoľvek to nazveme) za cenu svojej vôle, alebo práve prostredníctvom nej našli ten správny pomer medzi absolútnou slobodou a oddaním?

Tak či onak, herci, spočiatku poťahovaní režisérskymi nitkami, dospeli k vytvoreniu inscenácie, ktorá možno nie je jasne čitateľná na prvý a možno ani na stý raz. No ten, koho neodradí jej neurčitosť, v nej môže oceniť originálny spôsob spolupráce a komunikácie medzi hercami na scéne, aj zvláštnosť samotného konceptu inscenácie. A samozrejme: aj mnoho podnetov na premýšľanie, či už o problematike interpretácie nonverbálneho divadla, alebo o prehodnocovaní vlastných túžob.